Pred dvoma rokmi sme zažili nástup do štátnej školy so synom. Vystresovaní malí prváčikovia, ktorí ešte presne netušili, čo ich čaká a ešte viac vydesení ich rodičia, ktorí potom ako dostali do ruky zoznam všetkého, čo majú kúpiť a zabezpečiť definitívne pochopili, že školstvo už dávno na Slovensku nie je zadarmo. A náklady na výchovu ratolesti zdvihnú opäť o podstatne viac finančný rozpočet domácnosti. Nahnali nás do malej telocvične ako taký dobytok, učiteľky kričali a pískali píšťalkami po deťoch, ktoré sa za nič na svete nechceli pustiť svojimi spotenými ručičkami svojich rodičov. To bola ich jediná istota a bezpečie. A aj to im tie neznáme a hrozne hlučné tety chceli vziať. Nikto z nás nechápal aký to malo zmysel. Vyplašené detské zreničky hovorili za všetko. Namiesto atmosféry lásky, pokoja a radosti stres od prvého dňa a to sa ešte ani nepustili decká do učenia. Syna sme napokon po troch mesiacoch neustáleho "boja" s učiteľkou a zatvrdnutým a nepružným školským systémom presunuli do homeschoolingovej skupiny. Pol roka sme ho museli dávať dokopy a nanovo v ňom budovať vieru v samého seba a svoje schopnosti. Syn je tam už tretí rok. Tento rok sme to s dcérou radšej neriskovali a rovno sme zvolili tú istú školu. Zážitok z prvého dňa bol neporovnateľný, očarujúci a dcéra nezažila žiadny stres. A poznáte to, spokojné deti, spokojní rodičia. A platí to pochopiteľne aj naopak. No tentokrát išlo o ne a ich chuť učiť sa s radosťou nové veci. Nestrašiť ich a netrestať za to, že robia chyby, ale podporovať ich v tom, aby si užívali samotný proces učenia a chceli objavovať svet. Svet, ktorý raz budú tvoriť a riadiť ony.