Odkedy mladá umelkyňa Anastázia Huštáková spoznala bližšie históriu a zloženie hodvábu, učaroval jej natoľko, že ho vymenila za plátno. Maľovanie na hodváb je náročné, no krásne zároveň. Každý výtvor z hodvábu ukrýva v sebe motýlí príbeh, o ktorý sa Anastázia s nami podelila.
Zázračný motýľ – priadka morušová
Vlákno hodvábu vzniká odmotaním zámotkov priadky morušovej – motýľa, ktorý bol umelo vyšľachtený a zdomácnený v Číne z pôvodných divokých, dnes už zaniknutých druhov a krížencov motýľov. Chov zdomácnenej priadky morušovej bol v Číne datovaný asi od 14. storočia pred naším letopočtom, ale z priamych a nepriamych archeologických prameňov bol hodváb známy už z mladšej doby kamennej. Nález detského telíčka zabaleného do hodvábnej tkaniny v provincii Čching-chai bol datovaný do polovice 4. tisícročia pred naším letopočtom.
Zložitý proces vzniku vzácneho hodvábu
Domestikovaná priadka morušová nedokáže prežiť bez pomoci človeka. Preto sa motýle chovajú na chovných staniciach. Vznik hodvábu je zložitý, náročný proces, vyžaduje dôslednú ručnú prácu a aj špeciálne upravené tkáčske stroje. Na farmách priadky morušovej sa z drobulinkých vajíčok, ktoré pripomínajú zrnká maku, pri teplote okolo 25 stupňov Celzia liahnu ochlpené larvy, ktoré sa živia výlučne listami stromu moruše bielej a moruše čiernej. Odtiaľ má motýľ svoj názov. Húsenica prechádza piatimi vývojovými štádiami, pričom na konci každého sa zvlieka z kože. Keď sa z nej ide stať motýľ, vytvorí zámotok. Zámotok, alebo kokón, je tvorený hodvábnym vláknom, ktoré larva vylučuje z dvoch slinných žliaz ako tekutinu, a tá na vzduchu tuhne. Z kokónov sa vyrába hodváb. Kokóny sa zbierajú, sušia a máčajú v horúcej vode, čím sa motýľ usmrtí. Vlákno sa navíja a ďalej spracúva. Na jeden gram hodvábu treba až pätnásť zámotkov – na hodvábny šál je to potom aj vyše dvesto. Táto obeť priadky morušovej však nie je márna, pretože vzniká vzácny a pevný materiál s nenapodobiteľným leskom.
Hodvábna cesta
Kedysi sa hodváb vyvažoval zlatom, najmä v časoch čínskych dynastií, keď bol dopravovaný na západ Hodvábnou cestou. Tento názov prvýkrát použil nemecký kartograf, geograf a šľachtic Ferdinand von Richthofen až v roku 1877, hoci cesty, ktorými sa dopravoval hodváb z Číny cez strednú Áziu do Stredozemia, existovali už dávno predtým a bolo ich mnoho po súši aj po mori. Týmito cestami sa z východu vozili aj vzácne korenia, papier, porcelán, ale hodváb bol pre západnú civilizáciu najnezvyčajnejší tovar, a preto vznikol pojem Hodvábna cesta.
Všestranné použitie
Okrem exkluzívneho oblečenia, ktoré mimochodom lepšie než iné látky bráni uštipnutiu komármi a iným bodavým hmyzom, sa hodváb využíva napríklad v čalúnenom nábytku, padákoch či bicyklových pneumatikách. V medicíne sa osvedčil na zašívanie rán a tiež ako biomateriál priamo v živých tkanivách a orgánoch. Má pozoruhodné mechanické vlastnosti, je dobre prijímaný tkanivami, rýchlosť jeho vstrebávania sa je nastaviteľná. Dá sa tvarovať aj inak, než len do vlákien (napr. ako gél). Je to, skrátka, dar z nebies.