Korene fašiangových zvykoslovných útvarov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských predkov. V mestách je tradícia fašiangov spojená s plesmi a bálmi. Slovo fašiang pochádza z nemeckého vast-schane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj. Z veľkomoravského obdobia je z nášho územia známy názov mjasopust.
Podľa dĺžky fašiangového obdobia sa rozlišovali krátke a dlhé fašiangy. Žartovne sa hovorilo, že keď je krátky fašiang, vydajú sa aj škaredé dievčatá. V slovenskom prostredí to bolo dané aj roľníckou kultúrou. Hoci sa gazdovia už pripravovali na jarné práce, ešte nebolo veľa roboty, takže okrem priadok a páračiek bol čas aj na svadby. Trvali dlhšie ako dnes a bola to slávnosť nielen rodiny, ale celej dediny.
Naši predkovia žili a stravovali sa veľmi striedmo, ale počas fašiangov, pred pôstom, bolo zvykom jesť do sýtosti. Tradičnými jedlami boli: fánky, šišky, pampúchy, záviny.
Zachovali sa aj obchôdzky v maskách. V súčasnosti ide skôr o zábavu, ale v minulosti mali masky dôležitý rituálny význam. Tie fašiangové boli najmä zvieracie a vyzerali strašidelne. Čím bola maska strašidelnejšia, tým mala väčšiu moc a ľudia verili, že démoni a zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať.
Ešte aj dnes sa v niektorých slovenských regiónoch konajú fašiangové sprievody s rôzne zamaskovanými účastníkmi. Kedysi nesmel chýbať turoň, medveď či vlk, dnes sa prezliekajú muži za ženy a, naopak, v maskách sa vždy zvýrazňujú atribúty výzoru, charakteru alebo zlozvykov opačného pohlavia.
Každá obec mala svoje tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať. V sprievode nechýbal ani ľudový zabávač.
Fašiangové obchôdzky a zábavy vrcholili na spoločnej veselici v krčme, o polnoci sa pochovávala basa. Akt pochovania basy symbolizoval, že hudobné nástroje zmĺknu, zábava sa končí, nastáva obdobie pôstu a ľudia sa majú ponoriť viac do seba.