Naivita do vzťahu nepatrí, ale my ju občas pestujeme. Napríklad predstavou, že partnera máme „na furt“. Ale áno, robíme maximum, lenže vzťah ostáva záhadou aj pre skúsených. Aj preto iba každodenná snaha a dobrá viera nestačia. Mali by sme teda poznať rozbušky, ktoré dokážu vzťahu nielen ublížiť, ale ho aj pochovať.
Hádka: trhovisko emócií
Sú však tiež páry, ktoré vyznávajú niečo ako trvalé prímerie, či dokonca večný mier. Chyba a ešte raz chyba! Niekedy sa dokonca touto filozofiou riadi len jeden z partnerov, čo býva ešte horšie. Ako sme videli, hádka má v sebe plodivú a očistnú silu. Ak sa jej vo vzťahu vyhýbame, môžeme si byť istí, že nám to dlho spolu nevydrží. Línia partnera typu „muchy, zjedzte si ma“, doženie druhú stranu do korozívneho stavu dosť pomaly, ale spoľahlivo.
Protipólom takejto „mierotvornej“ dvojice býva pár, ktorého hádky sú nekonečnou reprízou jednej, ale o to výživnejšej, poväčšine blbej témy, napr. kamošky ma od teba vždy odhovárali, alebo prečo máme zase studenú večeru? Verklík týchto toxických, nezmyselných hádok po čase už ani nelezie na nervy, ale rozkladá vzťah nadobro. Ak sme naviac schopní týmto úbohostiam venovať čas a energiu, je pre obe strany lepšie, keď si dajú spásne zbohom.
Jasnovidec tiež pohorí
Iným ’kiksom‘ – najčastejšie v podaní žien – býva vážne pračudesná argumentácia využívaná v tých najnevhodnejších okamihoch, ktorá hlása zhruba toto: ak by si ma skutočne a úprimne miloval, cítil by si, na čo myslím... Je celkom evidentné, že za takto vytýčenou hranicou musí pohorieť aj viachviezdičkový jasnovidec, nieto bežný chlap. Bežný smrteľník totiž nedokáže vety podobného druhu nielen dešifrovať, ale ani vysloviť. Evidentná nezmyselnosť takéhoto partnerského „dialógu“ vynikne ešte viac, ak si uvedomíme, že by napríklad celkom stačilo, ak žena tieto svoje „záhadológie“ druhej strane jednoducho povie.
Za medailou cez mŕtvoly
Inými absurdnosťami trvalého partnerského spolku bývajú nekonečná samoľúbosť a nekonečné pokusy získať za každých okolností blyšťavý zlatý metál. Pravda, tu sú lídrami skôr páni, keďže im testosterón sotva kedy dá pokoj, ale zákopová vojna o vavrínový veniec drží pod krkom aj nežnejšie polovičky. Posledné slovo chce mať jeden aj druhý – ako malé deti...
Umenie povedať prepáč, alebo nechajme to, nikam to nevedie, býva vyhradené len rozumným. Ak niečo vážne „zmršíme“ a dokážeme to priznať, koruna nám z hlavy nikdy nespadne a ten pomyslený, celkom zbytočný metál radi oželieme. Nezabudnime, že keď zo vzťahu postupne vybudujeme bojisko, vykrváca nielen oná metálová samoľúbosť.
O brvne v oku
Tá predstava vždy bola a bude hrozne lákavá. Ukazovať prstom na druhého, nenechať na ňom suchú niť, ale mať pritom skysnuté maslo na vlastnej hlave. Biblické podobenstvo o tejto záľube hovorí celkom jasne: vidím smietku v oku iného, ale brvno v tom mojom ignorujem.
Bože, ako to niekedy chutí, navážať sa do partnera a kritizovať jeho nedostatky, tým skôr, že ich máme už dávno prečítané, a sotva nás prekvapia! Ako sa nám po tom všetkom uľaví a my sa cítime zase o kúsok lepší, krajší a rozumnejší! Siahnuť si do vlastného svedomia je však jedinou cestou, ako sa tejto hrozivej nákazy zbaviť, lebo na jej konci striehne sofistikovaná pasca, z ktorej sa nám už nemusí podariť úspešne vymotať.
Priestor pre dýchanie
Tu sa asi vyplatí vrátiť na začiatok našich dnešných úvah, presnejšie k slovám o tom, že vo vzťahu mávame sem-tam vlastnícky pocit, že nám partner patrí „na furt“. Pamätajme, že bez slobody druhého, nie sme slobodní ani my sami. Oberať druhú stranu o sväté právo na vlastný, osobný čas obľúbeným argumentom, že „my sa predsa milujeme a nemáme pred sebou čo tajiť“, vedie len jedným smerom – do psej matere.
To platí najmä v špecifických prípadoch žiarlivosti, ktorá lásku, úctu ani vernosť druhej strany neprebudí, ani nezaručí. Je nanajvýš úbohé po nociach snoriť v partnerovom telefóne, mailoch alebo vyzvedať u druhých – kde, čo, prečo a s kým.
No a po prevalení takýchto „zamilovaných operácií“ môžeme prísť aj o posledné zbytky rešpektu. To, že žiarlivosť vie prerásť do choroby, už ani spomínať netreba. No nič, asi to bude ako z dajakej knižky, ale žiadnemu vzťahu nikdy neuškodí, ak sa naň budeme pozerať ako na dar, ktorý bol zoslaný dvom slobodným, rozumným a tolerantným bytostiam.