Nepočúvame a nehovoríme
Veľa mužov žije s „hrdinskou“ predstavou, že vzťah netreba zaťažovať detailmi osobných problémov, a tak hovoria o nich pomerne málo alebo vôbec. Ženy, naopak, hovoria o sebe a svojom svete veľa, no druhú stranu počúvajú často skôr povrchne, prípadne ani nenechajú dohovoriť. Po niekoľkých rokoch obaja s prekvapením zistia, že síce spolu denne hovoria, ale už si vlastne veľmi nerozumejú.
Mínusy, samé mínusy
Sem-tam sa to stane každému, že má negatívnu a odmietavú náladu. Akosi nám nič nevonia, snažíme sa zbytočne, svet je aj tak strašne skazený a zlý. Partner nás v tomto rozpoložení iste podporí, ale ak takéto menu servírujeme viac ráz do týždňa, nemusíme sa čudovať, že ho to postupne prestane baviť. Vidieť všetko v čiernych farbách a neustále veci okolo seba iba kritizovať, nálade a kvalite vzťahu neprospieva.
Riziko rebríka
Ak dlhodobo, radi a vcelku bezohľadne uplatňujeme zvláštnu politiku typu: „Hore a vpredu je miesto hlavne pre mňa, lebo byť prvý ma skrátka baví...,“ zlezme z takéhoto rebríka tak rýchlo, ako sa len dá. Niet takého vzťahu, ktorý vydrží citovú ekvilibristiku založenú na osobnom zámene „moje“. Vzťah je a bude o spoločnom priestore, najmä tom citovom. Ak to nepochopíme, ostaneme síce hore a vpredu, ale žalostne sami.
Sľubotechna
Zrejme sa príliš doširoka netreba rozpisovať. Sem-tam sa nám nesplnené slovo u tohto druhého prepečie, ale ak má byť pre nás daný sľub len účelovou pálkou, ktorou si – pri každom odpale – istíme vlastnú pohodlnosť, neochotu, povrchnosť alebo dokonca vypočítavosť, niet o čom hovoriť. Môžeme očakávať krátky proces.
Zakázané slovo „prepáč“
Nezdá sa to, no medzi mnohými pármi často poletuje slovo, ktoré si obaja dosť nepredvídavo zakázali – prepáč. Dôvody, prečo to tak je, poznajú len tí dvaja, ale treba vedieť, že ide o jednu z najnebezpečnejších nášľapných mín vôbec. Dokázať sa jeden druhému ospravedlniť, zostúpiť o schodík nižšie a povedať – mrzí ma to, prepáč – je nielen základom psychohygieny histórie vzťahu, ale aj živou vodou v línii dennej práce, zhonu a stresu.
Kritika a sex
Na počudovanie, muži ku svojej žene nebývajú v otázkach kritiky takí nápadití a radostne dôvtipní, ako sa to darí ženám. Neriešia ich figúru, občasné kiksy v kuchyni a podobné maličkosti. Tiež len výnimočne využívajú sex, aby ním „nežne“ trestali, dokonca odmeňovali alebo získavali výhody. Pravda, výnimky sú a budú, ale muži si takéto necnosti vedia vynahradiť zase inak, často rovnako úboho a vynaliezavo. A pritom stačí tak málo. Napríklad narátať do desať, kým capneme dajakú kapitálnu hlúposť. Koniec koncov, hovorí sa, že nič nie je horšie, ak býva jazyk rýchlejší ako hlava.
Mlčanie je jed
Zvoliť mlčanie ako cestu k náprave či liečeniu vzťahového karambolu je excelentnou samovraždou on-line. To už potom radšej kričme alebo roztlčme zopár tanierov po babičke, ale nepochodujme okolo seba „v rádoby normálnom“ režime, ktorému akurát chýbajú slová. Ticho a pasívny nátlak spoľahlivo otrávia všetko, a často nadlho, alebo nadobro. Protijed pritom veľmi nezaberá, lebo sme boli súčasťou tejto tragikomédie.
Tajnosti sú hlúposti
Ak pod tajnosťou chápeme lesknúci sa darček, ktorý sme žene kúpili k narodeninám a prefíkane ho ukrývame medzi náradím, je to v poriadku. Ak si však navzájom tajíme, že sme získali dedičstvo po tete z tretieho kolena, alebo nás čaká dlhodobá ambulantná liečba, robíme sakramentskú chybu.
Jedného dňa sa takéto „milosrdné a nevinné tajnosti“ premenia na neľútostné kobercové bombardovanie, z ktorého sa vzťah spamätáva roky. A pozor! Pre pánov platí, že žena na takúto vec nezabudne nikdy, aj keď my si ju po troch dňoch už ani nepamätáme. Môžeme vziať na to jed, že tento prešľap vytiahne naša polovička na svetlo božie práve vtedy, keď to nečakajú už ani tam Hore. Toto umenie bolo mužom skrátka upreté. Riaďme sa tým.
