Radšej bez papierov
Kedysi mal tento krok takmer punc hriechu. Neskôr bol vnímaný ako slobodomyseľný kapric a dnes ide o normálnu prax dvoch ľudí, ktorí chcú svoje životy zdieľať vedľa seba. Hovorilo sa tomu všelijako, ale hlavne s dešpektom: žijú len tak, žijú na hromade, na divoko, život na psiu knižku, no proste Sodoma-Gomora...
Dnes je to už spoločenský trend. Sobáš a všetko, čo s ním súvisí, teda úrad, papiere a vzťahy upravené právom, ustupuje do úzadia. Čo nás však k tomu vedie, aké sú pohnútky, motivácie? A čo budúce deti, spoločný majetok, nastavenie vzťahov v rámci príbuzenstva?
Sladká sloboda
Väčšina žien po manželstve túži. Budúca matka získava vďaka tejto civilizačnej inštitúcii viac práv, ochrany a istoty. Dôvod, prečo sa žije „na divoko“, asi sotva koho prekvapí. Mužom sa do svadby a manželstva, skrátka, nijako zvlášť nechce.
Pravda, pribúda stále viac slobodných matiek, ktoré cielene ostávajú single. Aj keď ide najmä o vysokoškolsky vzdelané ženy, má tento trend stúpajúcu tendenciu. V tomto smere tak v spoločnosti prevláda duch liberalizmu. Veľa mladých matiek aj preto vníma manželský zväzok ako zväzujúcu formalitu a sociálny prežitok.
Nevyznie to síce ktovieako dobre, ale jestvujú prípady, kedy sa žena nechce vydať z čisto pragmatických dôvodov. Mnoho matiek zo sociálne slabších vrstiev totiž veľmi dobre rozlišuje garantovaný mesačný príjem od štátu a vcelku neisté peniaze od partnera, či nebodaj právoplatného manžela.
Paragrafy nepustia
Spoločnosť vždy drukovala viac manželstvám ako voľným zväzkom á la psia knižka. Klasické manželstvo si preto „užije“ podstatne viac výhod, ako jeho slobodomyseľnejšia forma. Napríklad taký rozvod. Exmanželka má nárok na výživné rovno zo zákona. Paragrafmi je tiež veľmi precízne upravené aj vysporiadanie spoločného majetku.
Ďalej. Manželka, či skôr čerstvá vdova, má odlišné sociálne postavenie aj po smrti svojho manžela. Dedičské konanie prebieha v neporovnateľne inej atmosfére, aká panuje po úmrtí muža vo voľnom zväzku. Neraz sa takáto „ovdovelá“ žena – partnerka z bytu pakuje takmer do hodiny, keďže rodina zomrelého má právo na byt zo zákona. Pochopiteľne, že takáto možnosť ostáva málokedy nevyužitá. Koniec koncov, advokátske kancelárie by vedeli rozprávať.
Podstatne lepšia situácia panuje v otázke práva a povinností rodičov, a to aj v prípade života „na divoko.“ Ak sú obaja partneri zapísaní v rodnom liste, z pohľadu zákona sú na tom vlastne rovnako ako manželský pár.
Napriek tomu ale každý zodpovedný právnik takejto dvojici odporučí, aby si upravila niektoré podstatné detaily. Rozumné býva, ak sa doladí tzv. rodičovská zodpovednosť. V praxi to znamená, že bude jasné, kto má dieťa zverené do výchovy a akou čiastkou naň druhá strana mesačne prispieva.
Obdobné je to aj pri otázkach majetku. Povedané v preklade. Ak sa partneri „na psiu knižku“ natrvalo rozídu, budú mať v ruke praktickú mapu, čo komu patrí a čo si kto odnesie. Vylučuje to stresujúce nepríjemnosti, na ktorých konce nikto nedovidí.
Globálne je individuálne
V dajakom článku, či komentári na webe mi pred časom udrela do očí vcelku šedivá veta. Znela zhruba takto: „Jedným z dôsledkov globalizovaného sveta je neustále rastúca úroveň individualizácie našich životov.“
Ktovie, možno práve tu je zakopaný onen povestný „pes" s odpoveďou na otázku, prečo sa čoraz viac dvojíc odhodláva k životu „na psiu knižku"...
