Ako ste sa dostali k profesionálnemu športu?
– Moja športová kariéra sa začala ako voľnočasová aktivita na strednej škole v školskom športovom klube. Začalo sa to ako môj koníček, niečo, čo ma bavilo a čomu som sa venovala po škole. O profesionálnom športe môžem hovoriť až po desiatich rokoch trénovania a za tým stoja športové výsledky. V športe je to tak, že najprv musíte sama niečo dokázať, a potom sa postupuje vyššie.
Veronika, ste bojovníčka a v športe doslova – s puškou v ruke. Kedy ste museli v živote najviac zabojovať?
– Človek so zdravotným postihnutím musí dennodenne bojovať, aby prešiel dňom. Ak nežijeme v pravidelnej rutine, musíme dobre premýšľať, kam pôjdeme a ako sa tam dostaneme. Prípadne s inými záležitosťami, ktoré sú pre zdravého človeka rutina. Niekedy prejsť cez križovatku, kde nie je nájazd, je problém, alebo jednoducho na druhú stranu cesty, či dostať sa do obchodu. Na vozíku si musím dobre premyslieť, kam a kade pôjdem. Stále hovorím, že Nobelovu cenu by mali dať človeku, ktorý vymyslel obchodné centrá. Tam je to pre nás jednoduchšie.
Ste ovenčená úspechmi – v kategórii šport ste sa stali Slovenkou roka 2009, osobne ste sa stretli s kráľovnou Alžbetou II, z olympiády v Riu ste si doniesli dve zlaté a jednu striebornú medailu. Ktorý úspech je váš najväčší v športe, no i v živote?
– Nerozlišujem väčší alebo menší úspech. Viete, paralympijská medaila je krásny úspech a veľmi mi to zmenilo život. Sedieť v jednej miestnosti s anglickou kráľovnou tak isto, ale človek so zdravotným postihnutím prežíva takmer denne nejaké úspechy. Napríklad keď zvládnem v zime prejsť na invalidnom vozíku po zasneženom alebo zľadovatenom chodníku. Alebo keď dokážem vyriešiť problém s pokazeným autom, alebo invalidným vozíkom. Pre zdravého človeka sú to banality, ale pre mňa existenčné záležitosti, ktoré keď sa mi podarí vyriešiť, tak som veľmi šťastná.
Aké je to byť vozíčkarkou na Slovensku?
– Záleží to od človeka, od sociálneho zabezpečenia, miesta, kde ten človek žije a mnohých ďalších faktorov. Samozrejme, je na svete lepšie prispôsobená infraštruktúra a podmienky pre ZP ľudí, ale sú aj horšie. Aj v Nemecku, alebo v Amerike nájdete mestá, kde sa človek so ZP ďaleko nedostane. Určite je lepšie držať sa veľkých miest, kde je život pre človeka so ZP, podľa môjho názoru, jednoduchší ako v malých mestách, či na dedinách. Je to o nastavení človeka, o jeho ambíciách a očakávaniach. Tu na západe žijeme rýchlo a stále sa za niečím ženieme. A myslíme si, akí sme spokojní. Ale viem, že sú na Slovensku ľudia v menších mestách a dedinách, sú doma a žijú z invalidných dôchodkov a sú spokojní. Majú pomalší a spokojnejší život. Pohoda, pokoj, relax. Majú to, kvôli čomu sa my najprv náhlime.
Ako ste sa zoznámili s vaším priateľom?
– Nebola to žiadna love story. Zoznámili sme sa cez internet. Som celkom veľký introvert a vždy som bola. A keď som nemala ešte auto, veľa času som trávila na internete, aby som sa mohla baviť s kamarátkami. Asi päť rokov sme si iba písali. Nevedel o mne, že mám zdravotné problémy, ani že strieľam. Snažila som sa, aby spoznal moju povahu. No a tak po toľkých rokoch sme sa veľmi dobre spoznali. Potom sme sa stretli. Naše prvé stretnutie bolo v aute a až potom zistil, v akom rozsahu je môj handicap. No a teraz sme spolu už šesť rokov.
Váš partner je zároveň už štyri roky aj vaším trénerom. Ako sa k tomu dostal?
– Na tréningoch aj na súťažiach potrebujeme niekoho, kto nám pomáha a nosí nám veci. On mi začal nosiť veci a pomáhal mi. Časom sa začal o mňa viac zaujímať. Pozoroval moju techniku, aj techniku iných a ďalšie veci. Neskôr si spravil trénerský kurz a postupne sa stal trénerom, lebo s mojím starým nám to už nefungovalo. Potrebovala som sa posunúť ďalej.
Plánujete spoločnú rodinu?
– Premýšľame o tom v súčasnosti. Nie je to také jednoduché zo zdravotného hľadiska, a tak isto aj zo športového. Predsa len muž športovec to má jednoduchšie.
Mnohé mladé dievčatá si predstavujú deň D – v kostole, v bielom... Máte aj vy jasnú predstavu o svojej svadbe?
– Keď som chodila na základnú školu, kamarátky snívali o princoch na koni, o romantickej svadbe. Ja nie. Asi preto, že som vždy musela rozmýšľať nad bežnými vecami, kam a ako sa dostanem. A teraz? Zatiaľ neplánujem. Stále platí, že sa musím zaoberať každodennými činnosťami. Ale nedávno sa mi snívalo, že som išla zháňať svadobné šaty – hodinu pred svadbou. Svadobní hostia sa schádzali v kostole a ja som s kamarátkou išla s plačom po obchodoch.
Vy ste sa s postihnutím už narodili, no mnohí mladí sa na vozíček dostali napríklad po nehode, až neskôr. Čo by ste im odkázali, ako sa vyrovnať s novou situáciou?
– Odkázať im chcem jediné: Život ide ďalej, iba sa budete pozerať na neho z nižšej pozície a je iba na vás, aký bude. Dôležitý je úsmev na tvári a dobrí ľudia medzi nami. Moje heslo znie: Prekážky sú na to, aby sa prekonávali, nie na to, aby nás zastavili.
Odkiaľ čerpáte optimizmus a silu?
– Asi som taká povaha. Teším sa z drobností.
Máte pred sebou ďalšie méty, ktoré túžite dosiahnuť?
– Nič také nemám. Žijem prítomnosťou. Nie som a nikdy som nebola rojko. Niečo sa v živote podarí, niečo nie. Aj „deň blbec“ je môj kamarát, keď sa sem-tam u mňa zastaví.
