Mali sme ísť na svadbu manželovmu priateľovi. Hovorím mu mesiac pred svadbou:
„Poďme už kúpiť svadobný dar, stále to odkladáme, nakoniec na to nebude čas a kúpime nejakú blbosť. Zisti, prosím ťa, od Adama, čo by ich potešilo,“ urgovala som manžela. „Máme čas, nestresuj, niečo vymyslíme,“ bral to s klasickým mužským nadhľadom. Potom som si povedala, že veď je to jeho kamarát z výšky, nech si to rieši sám a nechala som to už tak.
Adam bol super chalan, skromný a vždy ochotný pomôcť. Jeho nastávajúcu som stretla len dvakrát, a teda, vôbec mi nebola sympatická. Barbora mala dobrý flek na vysokom poste, nechty mala tip-top nalakované podľa najnovšieho trendu a riasy dlhé ako bábika Barbie, a tak ju aj všetci volali. Napriek akejsi umelej inteligencii a predstieranej distingvovanosti, šiel z nej zvláštny nepokoj a nepohodlie. Bola na môj vkus veľmi umravčaná:
„Adamko sem, Adamko tam, Adamko ešte toto, tamto, Adamko ja to chcem takto, toto nie je dobré...“
Mala som po návšteve u nich dosť. Jedným slovom, rozmaznané decko! Adam sa k nej správal veľmi zdvorilo a milo, no mojej ženskej intuícii neušlo, že nie je s ňou sám sebou, a teda nemôže byť ani skutočne šťastný. Nemala som veľmi náladu vyberať takejto osobe svadobný dar, keď je 99-percentný predpoklad, že vyberiem zle. Nechala som to teda na muža, veď najprv nech zistí, čo by bolo ako tak vhodné pre budúcich novomanželov.
Týždeň pred svadbou som už naozaj bola nahnevaná na muža, že nemáme kúpený dar. Plánovala som mu to pekne vytmaviť, no keď prišiel z práce domov, hneď mi referoval: „Žiadna svadba sa nekoná!“
„Čo? My nejdeme na svadbu? Prečo?“ Bola som prekvapená, čo sa len mohlo stať.
„Dnes mi volal mi Adam, že svadbu zrušili,“ odsekol muž a bodka.
O týždeň, keď mala byť svadba, zišli sa s Adamom jeho verní kamoši a všetko im v krátkosti zreferoval. Že jej prekážalo, že Adam chodil navštevovať chorú mamu, ktorá mala rakovinu a trávil tam asi tak dve hodiny denne, že mu zakázala chodiť za ňou a keď odmietol, povedala, že tak si ho nezoberie a on na to odvrkol len sucho: „Dobre.“ A bral to smrteľne vážne. Darmo potom už Barbina pišťala, nariekala a prosíkala.
Adam je zásadový rozumný muž, zrejme mu všetko došlo a už nemal chuť sa s ňou doťahovať. Potom vraj prišla prosíkať budúca svokra, aby nerobil fóry, veď je všetko pripravené, bude to taká pekná svadba... No nebude.
Chlapi sa vrátili v ten večer, lepšie povedané v skoré ráno, akoby išli z divokej rozlúčky so slobodou. No v skutočnosti sa Adam lúčil s tieňom umrnčanej fiflenky, ktorá sa len o chlp nestala jeho právoplatnou manželkou.
Apropo, dnes má Adam skvelú ženu, s ktorou sa k sebe dokonale hodia. Ktovie, ako by to bolo, keby pred rokmi nezutekal takmer spred oltára...
