Rovno medzi oči
Zažiť Vianoce za prázdnym stolom a bez rodiny sa rovná dobre mierenému kopancu medzi oči. A je pritom jedno, či náš rozvod prebehol kultivovane, alebo lietali tvrdšie slová. Cítiť sa počas sviatkov ako chodec uprostred prázdnej ulice, nikomu na nálade nepridá. A keď navyše padlo rozhodnutie, že deti – napríklad striedavá starostlivosť – budú pár dní v novej rodine, nie je od poriadnej „depky“ ďaleko. Dá sa s tým vôbec niečo urobiť?
Tak aj onak
Rady sú vraj drahé, a v tomto prípade nestačia ani tie z trezoru. Zvládnuť „single“ Vianoce so šarmom, predpokladá splnenie niekoľkých základných premenných. V prvom rade nespanikáriť a nevpustiť si pod stromček – reálny, alebo len virtuálny – žiaľ a smútok. Koniec koncov, nejde o posledné Vianoce v našom živote. Budúci rok budú decká aj sviatočná atmosféra predsa späť.
S touto vetou by sa mala spájať aj myšlienka kontinuity a osobnej úcty. Nerezignujme ľahkovážne na symboliku Vianoc ani vtedy, ak máme ostať na istý čas sami. Vianoce za to predsa nemôžu a my si odmietaním len psychicky uškodíme. Prirodzene, univerzálny návod nám nepodpíše ani sám Najvyšší, no zožierať sa v šere kuchyne s maslovým chlebom alebo pohárom vodky je celkom scestné.
Očami profesionála
Takže na margo. O téme som si telefonicky „pokecal“ aj s mojou dávnou a veľmi dobrou kamoškou – psychologičkou. Tie laické predstavy z úvodu viac-menej podporila, aj keď im vyčítala „dosť beletrie“. Ako zdôraznila, človek by nemal ostať v takýchto chvíľach rozhodne sám. Na druhej strane by sa nemal ani siliť a navzdory nálade vyhľadávať prostredie, kde svoju samotu zaženie.
Často sa napokon ukáže, že tou zlatou býva stredná cesta. Chvíle s knihou, filmom alebo jazda autom – len tak, kamsi „do preč“ – môžu enormný emočný pretlak zmierniť, alebo celkom potlačiť. Prirodzene, že kľúčovú a nenahraditeľnú úlohu najbližšej rodiny a jej úzkych vzťahov netreba ani spomínať.
Ako mi povedala, pozná veľa ľudí, ktorým z takejto tenzie pomohla naoko tuctová, ale sviatočná prechádzka ulicami, tiché mlčanie v kostole alebo snaha pomôcť iným, ktorí sú na tom hádam ešte horšie. Netreba totiž zabúdať, že problémy tohoto typu nie sú univerzálne. Desiatky ľudí potrebujú „sviatky rodiny, pokoja a radosti“ len v zdraví prežiť. Nenamýšľajme si, že si práve na nás osud sprosto zasadol. V princípe na nás osud a svet celkom kašle...
Preceňovanie sa nevypláca
Iným prvkom býva tendencia dospelých posudzovať Vianoce výsostne z perspektívy detí. A do bodky to platí aj v otázke „rozvodom rozídenej rodiny“. Ako sa budú deti cítiť, keď nebudeme sedieť pod stromčekom spolu, čo im v tých magických chvíľach prebleskne hlavou, nezanechá to na nich hlboké stopy a nebudú sa tým trápiť viac, ako unesú? Kamarátka ma dosť striktne vyviedla z omylu.
Detská psychika sa s mnohými záťažami vyrovnáva celkom dobre, pričom sa ich duša niekedy trápi podstatne menej, ako si my dospelí pripúšťame. Pravdaže, reč je najmä o situácii, kedy sa aj po rozvode zachová zdravý rozum a obidve strany sledujú v prvom rade záujmy dieťaťa, a nie tie svoje.
Dieťa musí z oboch strán – bezpodmienečne – cítiť trvalý záujem a nezištnú lásku. Ak sa mu v takomto rozpoložení pripravia Vianoce o týždeň skôr, „lebo tatino na tie kalendárne nebude práve doma...“, berie to ako celkom dobrodružnú a nečakanú zmenu. Nehovoriac o tom, že dostať darčekovú vianočnú „dupľu“ býva snom každého obdarovaného, nielen detí.
Rovnica a duša
Ak sa má s podobne zmenenou a neľahkou situáciou vyrovnávať dospelý, mal by pristúpiť na myšlienku, že všetko je tu po prvý raz a život prináša denne niečo nové. Uzatvárať sa do seba a donekonečna pátrať po príčinách, je slepá ulička s hrubým múrom na konci. Platí jedno overené pravidlo, že človek by mal mať rád sám seba, aby so sebou – napríklad v takýchto zamotaných prípadoch – vydržal.
Vianoce sú sviatkami rodiny. A po rozvode predsa neznamená, že nimi byť prestali. Všetko máme v rukách len my sami. Nikto iný za nás nič riešiť nebude. Naše deti spadli do tejto šlamastiky nevinne, takže im treba dať najavo, že sa zmenila iba forma, nie obsah. Takýto model uvažovania pomôže nielen im, ale i nám. Život je predsa dlhšia, alebo kratšia rovnica, ktorá vzdoruje akýmkoľvek výpočtom. Mnohé premenné si však do nej dosádzame my sami, a tak si tú matematiku príliš nekomplikujme, hmm?
