Tenká červená čiara
Náš medzititulok je síce názvom skvelého vojnového filmu, no sotvakto pochybuje o tom, že partnerské vzťahy bývajú občas horšie ako drsné bitevné pole tichomorského Guadalcanalu v časoch WWII. A tak vyčkávame, útočíme, uzatvárame dočasné prímeria, plánujeme nové prepady, vyhrávame a rátame straty.
Obeťami aj útočníkmi sme zväčša len my sami, aj keď to neraz tvrdo odnášajú tí najnevinnejší. Otvorenou otázkou pritom býva, kde leží tá pomyslená línia, za ktorou sa žiaduce a prospešné „vybublávanie“ každého vzťahu stane obojstranným martýriom. Láska je niekedy riadna, skrátka, sviňa. To, čo nám dáva, často žiada späť aj s vysokými úrokmi.
„Efekt motýlích krídel“
Všetko so všetkým súvisí. Netreba si nič nahovárať, Lorenzov „efekt motýlích krídel“ funguje tiež v partnerských vzťahoch. Aj keď máme pocit, že sa v to minulé ráno medzi nami udiala len akási banalitka, môže nás o niekoľko dní prekvapiť vážny konflikt a my nebudeme pripravení.
Každé naše gesto, tón hlasu alebo spôsob, ako spracujeme slová partnera, môžeme považovať za signifikantné mávanie motýlích krídel. V bežnom živote sa totiž nesprávame ako jednotlivé políčka filmu, záber po zábere, ale komplexne – v konkrétnom čase a priestore.
Aj preto sa snažíme denne taktizovať, manipulovať a „kočírovať“ vzťah podľa nášho osobného kompasu. Takéto „hry na víťaza“ sa ale veľmi často zvrhnú do nekontrolovateľného súboja, kde prehráva vlastne každý. Jestvuje vôbec niečo, ako zdravá miera neustáleho podpichovania a súperenia medzi partnermi?
Podrývanie základov
Najhorší možný scenár takýchto večných svárov sa narodí v okamihu, keď začneme atakovať samotné základy intímnych väzieb medzi dvoma ľuďmi. Napríklad sa navážame do dôveryhodnosti partnera, manipulujeme sexom alebo dávame na pranier vernosť. Týmto spôsobom dokážeme partnera však zraňovať natoľko, že často nasledujú nečakané a neracionálne reakcie v podobe zlovestného mlčania, ľahostajnosti, ponižovania, zosmiešňovania alebo úplného odmietania.
Žiaľ, tieto „smutné pokrčené plechy“, ktoré sa už len ťažko vyklepávajú, majú svoj pôvod v prvých fázach vzťahu. Majme na pamäti, že pri „kolíkovaní“ vlastného územia v novom vzťahu, vymedzovania si svojho Ja, názorov a predstáv, berme zreteľ hlavne na seba, áno na seba! Od začiatku si proste určime hranice odkiaľ – kam, lebo o pár mesiacov bude neskoro.
Premeny sa „kočírujú“ ťažko
Neúprosná dynamika vzťahu plus najrôznejšie externé vplyvy dokážu neraz rozobrať i vzťah, kde na prvý pohľad všetko fungovalo. Náhle sa trebárs muž javí ako neschopný jedinec, lebo žene sa v podnikaní darí, no on sa neprestajne venuje svojej málo platenej, aj keď špecifickej práci. Žiadne očividné, aktuálne ambície, žiadna energia navyše, len veda, veda a dlhé lakte.
Sprvu to vyzerá na tolerantne zakopanú vojnovú sekeru, ale stačí málo a základy sa drobia stále viac. Odrazu sú partner a jeho práca vďačným terčom večernej irónie, škodoradosti a povýšenosti. Málokedy sa ale druhá strana stiahne do seba a takéto ataky ignoruje. Jedného dňa sa na bojisku objavia protizbrane a do vzťahu vstupuje nepredvídateľnosť, nekultúrnosť a úbohá snaha vyhrať niečo, čo sa vyhrať nikdy nedalo a nedá.
Airbag pre dvoch
Skúsenosť generácií plus odborníci radia, aby sa takéto situácie zásadne nevyhrocovali emóciami a chuťou odplácať rovnako deravou mincou. Prvé pravidlo by malo spočívať v kroku, že sa vrátime sami k sebe.
Telo a duša si v takýchto chvíľach pýtajú a zaslúžia odpočinok. Nechajme partnera, nech si hľadá a nájde čas na vlastné upratovanie a v pokoji vyčkajme, čo nám ponúkne. Venujme sa našej práci, priateľom, svojmu hobby. Proste, vyhlásme pokoj zbraniam a riaďme sa zdravým rozumom.
Ale áno, vyzerá a je to náročné a strašne to človeka vyčerpáva, no tento krok býva podstatne lepší, ako robiť zo seba trpezlivú rohožku pri dverách alebo hysterického sršňa medzi štyrmi stenami. Majme na pamäti, že návšteva poradcu alebo psychológa ostáva často poslednou šancou, a naviac, nikde nie je napísané, že tam partnera dostaneme. Myslime, hmm?