Spomína na svoje prvé nádeje Diana. Vyrušila som ju pri skladaní detského oblečenia a príprave tašky do pôrodnice. Termín sa blížil a rodičia sa malého Juraja už nevedeli dočkať. V celom dome bolo cítiť prípravu na príchod malého človiečika. V kuchyni bola pripravená sterilizačka a detská izba bola vymaľovaná na bledomodro.
„Keď sme sa vzali a začali stavať dom, plánovali sme dve detské izby. Postupne sa z jednej stala pracovňa. Mala som pocit, že som to všetko nejako uriekla, alebo čo.“
Príbeh tejto, dnes už veľmi šťastnej rodiny sa začínal rovnako, ako väčšina príbehov o láske. Dvaja sa stretli, padli si do oka, rozumeli si vo všetkom a ich plány na rodinu boli úplne rovnaké. Dve alebo tri deti, tak rýchlo ako sa dá.
„Všetci mi hovorili, že sa ponáhľam, že nie je dôvod, aby som sa bála, že neotehotniem, že som mladá a zdravá. Ale po pol roku snaženia som sa začínala seriózne báť.“ Diane lekár povedal, že je úplne v poriadku. Manželov spermogram tiež potvrdil, že problém musí byť niekde inde. Ona sama absolvovala rôzne vyšetrenia, ktoré neustále potvrdzovali, že otehotnieť jej nič nebráni.
Po roku skúšania sa obaja rozhodli spomaliť. Diana sa venovala svojej kariére a Martin, jej manžel, začal podnikať. „Zistila som, že sme sa navzájom odcudzili. Je to hrozné, že sa v tvojom slovníku viac vyskytujú slová ako ovulácia, teplota, ako ľúbim ťa. Ale naozaj som bola, teraz to už môžem priznať, hrozná. Akože obaja sme chceli deti, ale ja som to brala ako moje osobné zlyhanie.“
Martin sa snažil svoju manželku pozitívne naladiť: „Snažil som sa hlavne, aby nemyslela na to, že máme problém. Samozrejme, že mi na tom záležalo. Ale zase som nechcel, aby celý náš život skončil len preto, že deti nemáme teraz, alebo nebudeme môcť mať. Proste, sme zdraví, mladí, takže ja som to vôbec nebral tragicky.“
Diana sa však pustila do alternatívnej medicíny, zdravých čajov, začala chodiť na jogu a každý ovulačný test brali s veľkou vážnosťou.
„Nie, akože fakt som bola ako šialená. Teraz to vidím. Proste ten tlak, ktorý som vyvíjala na seba aj na Martina, bol brutálny. No povedz, ktorému bábätku, by sa chcelo do takej rodiny?“ smeje sa Diana a dodáva, že sa čuduje, že to s ňou jej manžel tak dlho vydržal.
Po troch rokoch márneho pokúšania sa o vlastné bábätko začali uvažovať o adopcii. „Myslím, že v tomto bode som to vzdala. Zrušila som detské izby. Miesto nich som zariadila Martinovi pracovňu. Mohol tak tráviť viac času doma. Bol síce za počítačom, ale bola som rada, že ho tu mám, a tak nejako sme si znovu našli k sebe cestu aj čas na romantiku. Človek by nepovedal, že aj ten sex môže byť po rokoch dobrý, ak od neho hneď nečakáš dieťa.“
Ako nakoniec otehotnela? „Poviem pravdu, vlastne ani neviem, kedy k tomu došlo. Akože najprv som tomu neverila, pripadalo mi to strašne neuveriteľné. Bolo mi zle, boleli ma prsia a stále som si opakovala, že to nemôže byť pravda. Keď nám lekár dal prvú fotku, obaja sme na ňu pozerali úplne bez slova a neverili sme vlastným očiam.“
Čo sa zmenilo?
„Začala som sa správať k svoju telu tak, ako si to zaslúži. Budovala som si svoju kariéru vo firme a ani neviem ako, zmizlo to. Ten pocit, že som nedokonalá, že mi niečo chýba, že so mnou je dačo v neporiadku. Všetky tie pocity proste odišli a nahradili ich pocity radosti a očakávania. Neviem sa ho dočkať. Už chceme, aby bol tu s nami.“
Diana sa dočkala. Sama hovorí, že tesne pred tým ako otehotnela, bola spokojnejšia. Tú zmenu si všimli aj ľudia v jej okolí, ale báli sa čokoľvek povedať, aby sa jej posadnutosť nevrátila.
„Čo by som odporúčala ženám? No hlavne byť verná sama sebe. Cítiť sa dobre vo vlastnom tele. Deti prídu, keď to budete najmenej čakať a keď budete najviac pripravené.“
