Naša cesta k deťom nebola práve jednoduchá, ale to nie je nikdy, však? V lete 2008 sme mali svadbu a začali sme uvažovať o bábätku. O rok neskôr na dovolenke sme po prvýkrát začali hovoriť o tom, že by sme mali nášmu snu nejako pomôcť. Ešte stále sme boli pokojní a neriešili sme to nejako akútne.
Kolotoč byrokracie
Prešiel ďalší rok, začali sme sa vážne rozprávať o tom, čo ďalej. Spustili sme kolotoč vyšetrení, po stanovení jasnej diagnózy sme sa po dlhých rozhovoroch rozhodli podať si žiadosť na adopciu. Trvalo rok, kým sa nám podarilo prejsť celým byrokratickým procesom, ktorý bol nevyhnutný na to, aby sme boli zaradení do zoznamu žiadateľov. Museli sme splniť viaceré kritériá vyplývajúce zo zákona o rodine.
Žiadateľ musí mať primerané podmienky na výchovu dieťaťa, čo dokladuje viacerými potvrdeniami. Okrem toho musí prejsť pomerne dlhou psychologickou prípravou, na konci ktorej psychológ odporučí, resp. neodporučí žiadateľa.
Začalo sa obdobie čakania na to, kým sa nám ozvú z úradu a ponúknu nám to naše dieťatko. Dĺžka čakania sa veľmi líši v závislosti od kraja a od podmienok, ktoré si stanovia žiadatelia. Naše podmienky boli pomerne voľné. Nehľadeli sme na farbu pleti, našou jedinou požiadavkou bol vek dieťaťa do jedného roka. Aj preto sme na naše dieťatko čakali iba pol roka, čo bolo pre nás veľké prekvapenie. Potom nasledovalo čakanie na ten vytúžený telefonát.
Nebola to láska na prvý pohľad
Aj napriek jeho zdravotným problémom sme okamžite povedali áno, a vybrali sme sa za ním do pôrodnice. Čakala som vlnu nadšenia, lásku na prvý pohľad... No zostala som sklamaná zo svojich pocitov – cítila som skôr strach, obavy, radosť... To všetko sa zmiešalo v obrovskú búrku emócii. Do roka od jeho príchodu do rodiny bol aj oficiálne osvojený a získal naše meno a priezvisko.
Netrvalo dlho a začali sme uvažovať o tom, že by adoptovaný syn mohol mať súrodenca. Roztočili sme teda po druhý raz kolotoč byrokracie.
Bolo to síce náročné, ale vďaka predchádzajúcim skúsenostiam sa nám podarilo pomerne hladko prejsť všetkými zákonnými povinnosťami a začalo sa opäť čakanie. Tentoraz o niečo dlhšie, aj napriek tomu, že naše požiadavky boli voľnejšie, ako má väčšina párov v zoznamoch na adopciu. Ja som bola ešte stále na rodičovskej dovolenke so synom. Ako sa krátil jej čas, začali sme sa intenzívne zaujímať na úrade, či by sa pre nás nenašlo to „naše“ dieťa. A našlo sa, pár dní pred ukončením rodičovskej dovolenky sme si priniesli domov nášho druhého chlapčeka. Po troch rokoch sa sa v našom živote opakovala rovnaká situácia.
Vedia pravdu
Obe naše deti vedia, ako k nám prišli. Myslím si, že je veľmi dôležité netajiť im okolnosti ich príchodu do rodiny a vlastný biologický pôvod. Určite sa treba pripraviť na ťažké situácie, keď sa bude dieťa vyrovnávať s tým, že sa vám nenarodilo, možno zabolí, keď vám v zlosti vykríkne, že nie ste jeho mama...
Tých situácii nastane určite veľa. My len dúfame, že to spolu ako rodina zvládneme a z našich synov sa stanú dobrí ľudia.
