Dualita sveta
Asi by to nemalo byť patetické a teatrálne, ale bude... Takže asi takto. Život a svet boli, sú a budú postavené na dualite dňa a noci, života a smrti, lásky a žiarlivosti. S tým neurobíme vôbec nič, tým skôr, že prevažná väčšina vecí a javov okolo nás stavila na párovosť. Nakoniec aj my máme dve oči, dve uši, dve ruky. Srdce máme síce iba jedno, ale to druhé hľadáme práve preto, aby boli dve. Hovoríme tomu „hľadanie lásky, či rovno láska“ a právom sme si ju postavili vysoko nad iné ľudské city a emócie.
Žiarlivosť na prosektúre
Z pohľadu odborníka môžeme žiarlivosť považovať za vyslovene negatívnu emóciu, ktorá pritom vykazuje znaky istej všeobecnej platnosti pre ľudské pokolenie. Samozrejme, že toto „univerzálne balenie“ disponuje desiatkami rôznych obsahov, podôb a chlievikov. Siahajú od nevinne vyzerajúceho žiarlenia malých detí pre väčší kus čokolády, až po „dospelácke“ prejavy jealousy (žiarlivosti) od pána manžela, či pani manželky.
Žiarlivosť je vo svojom princípe predovšetkým problémom samotného nositeľa. Hlavným prvkom jej štruktúry býva forma úzkosti spojená s obavami, že svojho partnera navždy stratím. Veľmi často sa žiarlivosť spája s nezdravým majetníckym pocitom a iracionálnym právom na život toho druhého.
Ak ju napríklad porovnáme s láskou, zistíme podstatné rozdiely v ich charakteroch. Žiarlivý človek síce naoko myslí na toho druhého, ale jediným objektom záujmu je iba on sám. Druhá strana príbehu sa stáva najmä prostriedkom, ako si liečiť vlastné sebavedomie alebo manipuláciou získavať prospech.
V partnerskom vzťahu sa bežná, tzv. reaktívna žiarlivosť zväčša spája s reakciou na neveru. A je pritom jedno, či neveru ešte len tušíme, či už máme pádnejšie dôkazy, alebo sa už prevalila. V takejto emócii sa akumuluje iks vecí odrazu. Strach zo straty druhého, hnev na toho „tretieho“, naše ťažko zranené ego, energia bojovať o svoje city, ako aj pochybnosti o svojich kvalitách. Reakcií je, samozrejme, veľa a majú desiatky podôb. Dá sa vôbec načrtnúť dajaké použiteľné vademecum, ktoré by nám takéto citové Waterloo pomohlo zvládnuť?
Malá porcia obnovených citov
Zvládnuť žiarlivosť musí byť vecou oboch strán, a to zväčša za predpokladu, že ide o jej bežnejšiu formu, teda reaktívnu žiarlivosť spojenú s prvkami nevery. Naproti tomu patologická podoba tejto vypätej emócie vyžaduje už pomoc odborníka. Takže, konfekčný prístup k zvládnutiu žiarlivosti predpokladá, že sa medzi partnermi zlepší predovšetkým komunikácia. Postačí, ak si partneri pre seba vykolíkujú primeraný čas, miesto a spôsob rozhovoru. Pitvať problém žiarlivosti ad hoc, takpovediac „kde nám práve napadne“, je spoľahlivou cestou doprostred špirály, ktorá môže zničiť nielen samotnú dvojicu.
Ak sme v úlohe obvineného, treba sa pokúsiť otupiť všetky iracionálne dôvody a argumenty druhej strany. Na dialógu treba pracovať čo najpoctivejšie. Neznevažovať partnera, neurážať ho, dať mu čas, nenapínať rozhovor na ploche bez konca.
Treba dookola pripomínať, že ide o nesmierne náročné kroky. Partneri by sa ale mali snažiť premeniť obsah žiarlivosti na niečo, čo by sa dalo označiť za „dôkaz lásky“. Schopnosť posunúť negatívne emócie na slnečnú stranu chodníka chce však enormné úsilie. Popri tejto línii treba investovať maximum energie aj do faktu, aby žiarlivosť neostala pre nás jediným vzťahovým problémom. Dvojica má pred sebou dennodenne nové výzvy.
V tomto kontexte je nesporne kľúčové hovoriť tiež o tom, čo obidve strany od vzťahu vôbec očakávajú. Na to nezabúdajme. Racionálne uvažujúci partneri musia jasne chápať, že po etudách žiarlivosti „už nič nebude také, ako bolo predtým“. Záleží len na tom, čomu dajú prednosť.
A ešte niečo. Žiarlivcovi – pozor, nehovoríme o patologickom type – by malo záležať na tom, aby sa pokúšal obnovovať vlastnú sebaúctu. Iste, partner mu v tom môže účinne pomôcť, no najväčší diel práce musí zvládnuť iba on sám. Bez primeranej dávky sebaúcty, zdravého sebavedomia a schopnosti nazerať sám na seba kriticky, nemožno žiarlivosť zvládnuť.
