Na cintorín chodím „bez ohlásenia“. Spontánne odtrhnem jednu z posledných ruží v záhrade chystajúcej sa na odpočinok a idem ju zaniesť priateľke. Niekedy kúpim kvet pred cintorínom, inokedy tam zablúdim len so sviečkami, keď mám pár minút čas pred tým, ako idem po deti do škôlky a školy. Je to už vyše roka, čo sú zápalky nevyhnutnou súčasťou mojej kabelky. Vyše roka...
Tieto dni akosi často chodím na hrob svojej priateľky. Neviem, či je to ľuďmi valiacimi sa na cintoríny, alebo čistým vedením môjho vnútra. No idem bez chystania a aj teraz hľadím na chryzantémy v mojej záhradke. Neznášala som ich vôňu – vždy boli pre mňa cintorínskymi kvetmi. No teraz sa mi zdajú akési prívetivejšie. Odtrhla som z vínovo červených kvietkov na malú kytičku. Rýchlo som bežala po stužku a hneď som vedela, kam pôjdu. Pohľad na deti ma na sekundu pribrzdil a zakŕmil červíka v hlave:
– Hádam nebudeš brať dve malé deti na cintorín! Dorotka je predsa chorá – má kašeľ a nádchu! – Razom som „šliapla“ na červíka a bolo rozhodnuté. Zavelila som, aby sa deti obliekali, veď je krásny slnečný deň a cestou späť sa môžeme zastaviť aj na ihrisku. Dievčatá zaprotestovali, že na cintorín nechcú ísť, no už nebolo cesty späť – ťahalo ma to tam, a keďže manžel nebol práve doma, bola som rozhodnutá ich vziať so sebou. Jednej som dala do rúk kytičku chryzantém a druhej kahanec. Ešte chvíľu šomrali, no o chvíľu už boli pohltené zbiehajúcim sa davom smerujúcim k vchodu. Na preplnenom parkovisku začali s nekonečnými otázkami: – Mami, zomrel niekto, že tam ide tak veľa ľudí?
– Nie, to je len preto, že je sviatok Pamiatky zosnulých.
– Mami, a čo je to zosnulý? pýtala sa moja takmer päťročná dcérka.
– To je človek, ktorý zomrel – zosnul.
Cintorín je plný rôznofarebných chryzantém a na okamih si pripadám ako v rozprávke Coco, kde putovali davy pozostalých na hroby svojich zosnulých a všade to hýrilo farbami a svetlami zo sviec.
– Mami, tu leží tvoja priateľka? Kde presne, na ktorej strane? – pokračujú deti s otázkami.
Zapaľujeme sviečky, dávame kvety do vázy a dievčatá posielam vyhodiť obal do smetiaka. Využívam chvíľu na vnútorný rozhovor s priateľkou. Ona odišla, no vzťah ostal. A tak sa jej prihováram, akoby bola práve u mňa na čaji. Je to krátky nesústredený monológ, lebo deti sú späť takmer hneď.
– Naozaj tu v týchto hroboch ležia ľudia, čo zomreli?
– Áno zlatko, tu sú ich telá.
Deti chcú zapaľovať sviečky a ja si s úsmevom spomínam na moje detstvo, ako sme so sestrou tiež s obľubou pálili sviečky na tento sviatok. Raz sa mi dokonca od plameňa sviečky chytila aj vetrovka. Ale to je iný príbeh...
Ešte jeden pohľad na hrob a odchádzame. Sviatok Pamiatky zosnulých a Všetkých svätých pritiahol k svojim mŕtvym príbuzným a priateľom na cintoríny aj ľudí, ktorí tam prichádzajú naozaj len raz ročne.
– Mami, a kto je svätý? pýta sa v posteli staršia, o dva mesiace už osemročná dcérka.
– To sú ľudia, ktorí už zomreli, no počas života spravili niečo výnimočné, alebo tak žili. Pápež ich potom vyhlásil za svätých, – zjednodušujem vysvetľovanie.
– Pamätáte sa, keď sme v lete prespali jednu noc v Macedónsku v Skopje? Bývali sme presne vedľa domu, kde istý čas žila a pomáhala Matka Tereza. Aj ona je svätá. Starala sa o chorých, bezvládnych a chudobných a slúžila im pokým nezomrela. - zjednoduším to pre detské myslenie.
– Aj ja raz zomriem? – padajú napohľad ťažké slová, no z mojich úst vychádzajú pokojné odpovede presne tak prosto, ako z pier mojich dievčat.
– Áno, aj ty, každý z nás raz zomrie. Smrť je súčasťou našich životov.
– Mami, ja ešte nechcem zomrieť, – ozýva sa obratom staršia. Hneď jej chcem povedať, že ona ešte nezomrie, veď je ešte malá, potom bude mladá a pravdepodobne zomrie ako stará babka. No Ninka veľmi dobre vie, že smrť nie je výsadou iba starých ľudí, a tak jej to vysvetľujem tak, ako mi to prichádza práve na rozum: – Vieš, keď je človek veľmi starý, väčšinou je už aj chorý, a tak je prirodzené, že príde čas, kedy zomrie.
– No tvoja priateľka bola mladá? – prichádza presne mierená otázka, ktorú som čakala.
– Áno, zomierajú aj mladí ľudia. A dokonca aj deti, – konštatujem vecne, akoby šlo o nákup piatich rožkov.
– Aj deti? – náznak zhrozenia cítiť v hlase mladšej.
– Áno, preto si musíte dávať na seba pozor, aby sa vám nič nestalo, – bozkávam ich na čelá a v tme vidím žiariť ich krásne očká ako studničky.
Dievčatá sa ku mne túlia a všetky tri cítime, že sme rady, že máme jedna druhú a tešíme sa, že sme živé. Neviem, do akej miery chápu tieto veci vo svojich hlavičkách, no som odhodlaná odpovedať na každú ich otázku. Cítim vďačnosť aj za tento dušičkový rozhovor, za ich nevinné otázky o konečnosti našich životov tu na Zemi, ktoré mi zasa raz pripomenuli, že najlepšie, čo môžeme spraviť, je dokonale precítiť práve prítomný okamih.
:(