Keď ma priateľka pozvala k sebe na týždeň do Paríža, veľmi som sa potešila. Netúžila som vidieť Eifelovku, ani sa plaviť po Seine či navštíviť Louvre. Pamätihodnosti Paríža mám už pekne prechodené. Mojou jedinou túžbou bolo navštíviť Giverny, mestečko, kde žil a tvoril Claude Monet. Od dávna ma fascinovali najmä jeho maľby lekien a rozmanitých kvetov, jeho japonský most na sto spôsobov, ale aj portréty jeho blízkych, z ktorých tvárí sa dalo veľa vyčítať.
Už na parkovisku som pocítila neskutočné vzrušenie z toho, že som na pôde svojho najobľúbenejšieho umelca, ktorého teraz môžem prostredníctvom miesta, kde žil, spoznať akoby osobne.
Studenou sprchou bol nekonečný rad ľudí, ktorí čakali na lístok do jeho domu a záhrad. Bola som odhodlaná čakať, nech by to malo trvať aj 3 hodiny, no pravdu povediac, nebola som tou myšlienkou nadšená. Bolo pravé poludnie, slnko pražilo a nebolo sa kde schovať, len čakať v rade... A tu zrazu prišla akási dáma a povedala nám – posledným v rade, že sa dá ísť k pokladni ešte z nenápadnej bočnej strany, kde čakalo len asi päť ľudí. Bola som nadšená a na dobrej vlne, vedela som, že toto musí dopadnúť dobre. O pár minút som zazrela jeho dom a záhradu, ktorú si vytvoril presne podľa svojich predstáv, na účely svojich malieb. Obrovské červeno-biele tulipány, ťahavé ruže a veľa jarných kvetov... Moje oči sa doslova pásli, až sa zalievali slzami šťastia.
Priateľka, ktorá toto miesto už predtým navštívila, ma vopred upozorňovala, že záhrady sú malé, aby som nemala veľké očakávania. Pre mňa to ale bol raj. Vysnívaný, neočakávaný, nádherný – plný farieb a zhmotnenej prítomnosti slávneho maliara. Vošli sme aj do jeho veľkého domu, kde mi opäť nabehla husia koža. Spálňa, jedáleň a dokonca kuchyňa, ktorá bola presne taká, akú som si vysnívala - biele obkladačky s modrým, akoby tureckým vzorom, podobný tomu nášmu – cibuľovému.
Nachádzala som stále viac a viac spojitostí s Monetom, o ktorých som ani netušila. Kým ja som sa rozplývala nad jeho dielami, mojej priateľke – inak tiež skvelej maliarke – jeho maľby pripadali – ako sama poznamenala – ako nedokončené. Každý má iný vkus, pomyslela som si. Nenechala som si narušiť moju vlnu nadšenia a radšej sme si dali rozchod na hodinku.
A to bol môj čas! S údivom som sledovala japonský most, prechádzala som sa po záhrade, ktorá vôbec nebola malá. Vystihla som ten najlepší čas, práve v ten týždeň bol prvýkrát ozajstný jarný a všetko začalo kvitnúť a rozvoniavať.
Hodina prešla ako desať minút a museli sme pokračovať v ceste. Obchádzali sme aj múzeum impresionizmu v Giverny a ja som neľutovala, že už nie je čas doň vojsť. Vedela som, že sem sa ešte raz vrátim. S rodinou a deťmi, ktorým možno tak, ako mojej priateľke, Monet a jeho umenie a možno ani tie nádherné záhrady nebudú nič hovoriť. Nevadí. Ja som však prežila jeden z najkrajších dní v mojom živote, ktorý budem mať ešte dlho v živej pamäti.
Giverny
Tvorivá sila
úplne sa vpila
do každej bunky.
Na duši vlnky
vysielajú šťastie.
A šťastie rastie a rastie.
Uprostred raja,
sme tam len dvaja:
Monet
a ja.
Nabudúce viac o Monetovi a jeho zaujímavom živote.