1. Ak sú deti ľahko frustrované z neúspechu
Takéto deti sa ľahko vzdajú snaženia, považujú úlohu za príliš ťažkú. Ľahko podľahnú znechuteniu z neúspechu, nedokážu ho brať ako výzvu na ďalšie snaženie sa a chýba im trpezlivosť.
Pre tieto deti je vhodné zvoliť postupný tréning pri tolerovateľných množstvách frustrácie. Mali by sme ich priviesť k cestám, ktoré by mali vyskúšať, aby problém vyriešili a uspeli. Pokúsiť sa ich naviesť na možné riešenia, ale nechať, aby si ich vyskúšali samy.
Vysvetlíme im, že vhodné požiadať o pomoc je, keď sa pokúsia opakovane problém vyriešiť a nedarí sa im. Napríklad takto: „Skúsila som to niekoľkokrát, ale nedarí sa mi. Môžeš mi, prosím, pomôcť?“
2. Ak sú deti bezmocné a nesamostatné
Niektoré deti veľmi ľahko prepadajú pocitu vlastnej neschopnosti. Ak sa im niečo nepodarí, okamžite sa hodnotia v zmysle, že danú vec nie sú schopné zvládnuť.
Takýmto deťom treba vysvetliť, že niektoré časti úlohy dokážu zvládnuť. Treba im pomôcť upriamiť ich pozornosť na to, že si v mnohých veciach dokážu poradiť.
A práve v tom bode, kde už to ďalej nejde, je vhodné požiadať o konkrétnu pomoc. Vyzvime ich k tomu, aby zistili, čo vedia, predtým, než požiadajú o pomoc pri tom, čo nevedia.
O pomoc môžu požiadať napríklad takto: „Tejto časti rozumiem, ale ďalej mi to už nie je jasné. Môžeš mi to, prosím, vysvetliť?“
3. Ak sú deti perfekcionistické
Takéto deti často odmietajú ponúknutú pomoc v presvedčení, že by mali byť schopné problém či úlohu zvládnuť samy. Myslia si, že požiadať o pomoc je hanba a ukázali by tak vlastnú slabosť a neschopnosť.
Takéto deti potrebujú pochopiť, že správny čas na žiadosť o pomoc je práve vo chvíli, keď vyskúšajú viaceré spôsoby na riešenie problému neúspešne. Jednou s možností, ako ich naučiť správne požiadať o pomoc, môže byť veta: „Toto by som rada spravila, vedela by si mi poradiť, ako na to?“
