1. Rozhodnutie ako reagovať
Ako pri všetkom, aj v zložitých a vypätých situáciách, ktoré potrebujeme čo najrýchlejšie a zároveň najlepšie vyriešiť, máme vždy možnosť voľby, stačí sa rozhodnúť.
1. Buď budeme kričať a neskôr sa cítiť previnilo, či pociťovať ľútosť.
2. Alebo sa naučíme zachovávať pokoj a odolávať vrieskaniu a kričaniu a nedovolíme, aby nás emócie úplne paralyzovali.
2. Keď nejde o život, nejde o nič
V kritických situáciách sú naše hormóny a časť mozgu v pozore. Červená kontrolka svieti a vysiela signál „bojuj, alebo uteč“. Máme pocit, že musíme ihneď niečo spraviť, lebo inak... Mnohí sa preto uchýlia ako prvé k bitke. Treba si opakovať nahlas: NEJDE O ŽIVOT!
Odborné výskumy a pozorovania ukázali, že keď sa rozčúlime, naše deti sa naštvú ešte viac a funkcia mozgu zodpovedná za ich učenie, sa úplne zablokuje. Deti sa najlepšie učia prostredníctvom citlivo nastavených hraníc. V lekciách sebaovládania a riešenia problémov, návalov zúrivosti a zlosti sa lepšie zdokonaľujú formou diskusie s chladnou hlavou. Pre porovnanie, ak ukazujeme svojím správaním, že ide o doslova núdzový/ krízový stav, dieťa sa prepne do režimu „neriadená strela“.
3. Správny postup – myslieť, a potom rozprávať
Emócie ovplyvňujú najskôr naše uvažovanie. Zvolíme si postoj, ako konkrétnu situáciu chceme vidieť. A vzápätí sa na základe postoja rozhodneme konať, vytvoríme si postup vyriešenia konfliktnej situácie. Na základe správne zvoleného postoja nás práve pocity motivujú k dobrej, alebo zlej komunikácii. V kritických situáciách je preto kľúčové zostať pozitívne naladený. Keď sa nechám uniesť emóciami, strácam prehľad aj kontrolu a prestanem byť „nad vecou“. Inak povedané, napätie medzi mnou ako rodičom a dieťaťom sa krikom ešte viac vystupňuje.
4. Dýchať a počítať
Upokojiť sa pomáha brušné dýchanie nazývané aj bránicové a rátanie do desať. Hlboké nádychy a výdychy nosom dokážu oveľa rýchlejšie a lepšie okysličovať ľudský mozog. Prinútia človeka sústrediť sa viac na seba ako na druhých. Postupne vytlačia hnev, prípadne strach a dostanú myseľ opäť do pokojného stavu. Akonáhle utíšime seba, podarí sa nám to aj s dieťaťom. A o to ide. „Najskôr treba vychladnúť, až potom konať.“ Rozhodnutia, ktoré vznikajú v návale negatívnych emócií, nikdy nemôžu priniesť pozitívny výsledok. Bránicové dýchanie nám bolo dané do vienka. Deti takto dýchajú úplne spontánne od narodenia približne do troch rokov. Stres a hektická doba však postupne vytlačia prirodzenosť, ktorú nahradí plytké a málo uvoľnené dýchanie. Bránicové dýchanie sa používa pri speve, hre na dychové nástroje, pri joge alebo v bojových umeniach.
5. Radšej odísť ako udrieť
Nečakajme, až náš pohár trpezlivosti úplne pretečie. Každý z nás má predsa hranice únosnosti inak nastavené. Pokiaľ nezaberá dýchanie, ani počítanie, je potrebné dopriať si „time out“ a radšej odísť, ako neskôr ľutovať slová či činy, ktoré sa už nedajú vziať späť.
6. Zmeniť myšlienky – zmenia sa aj pocity
Ak budeme o deťoch pochybovať a uvažovať o nich ako o skazených a nevďačných faganoch, z ktorých raz vyrastú sebci, bitkári či darebáci, nikdy sa nám nepodarí upokojiť. Pravdou je, že deti sú zatiaľ malé bytosti, ktoré vo svojom vnútri neustále prežívajú svoj vnútorný boj, často sú samy zmätené a nevyznajú sa vo svojich pocitoch. Potrebujú nás, aby sme im pomohli zorientovať sa v tej pavúčej sieti nálad, ktoré ich úplne domotali. Je na nás dospelých, aby sme ich naučili ako sa z nej správne vymotať. Deti si zaslúžia neustále, v dobrom aj zlom, cítiť našu blízkosť, súcit a najmä lásku.
7. Prevencia – nastavenie hraníc
Väčšinou strácame kontrolu nad deťmi vtedy, keď nie sú jasne nastavené hranice a vzťahy začnú škrípať. Niektorí rodičia sa tak úmorne snažia byť tolerantní, až ich vlastná dobrota prevalcuje. Dieťa nedostalo včas spätnú väzbu a jasný signál čo je ešte dovolené, a čo sa už nesmie. Pochopiteľne, najlepšie je konfliktným situáciám predchádzať. Tak, že jasne pomenujeme naše očakávania bez toho, aby sme popreli alebo podcenili potreby dieťaťa.
8. Nedržať v sebe nevraživosť, naučiť sa ospravedlniť a vyjadriť ľútosť
Deti sú ako špongia. Narodili sa bez absolútneho poňatia, čo je správne a čo zlé. Je našou zodpovednosťou ako rodiča naučiť ich o živote čo najviac. Ukázať im správne vzorce pochopenia a riešenia rôznych situácií, vrátane tých konfliktných. Nie je predsa nič zlé na samotnej výmene názorov a určovaní si vlastných hraníc, ktoré druhá strana nesmie prekročiť, ak nám to už nie je príjemné. Dôležité je, aby na záver, keď vášne opadnú a zlá nálada vyprchá, uvideli aj proces ZMIERENIA. Ak sme sa zmýlili, urobili chybu, treba to priznať a bez zábran dokázať povedať „prepáč, neovládol som sa“.
Mali by sme si uvedomiť, že tak, ako žijeme my teraz, budú oni žiť v budúcnosti a vyrovnávať sa so životnými udalosťami, vrátane komunikácie s ľuďmi podľa vzorcov, aké sme im odovzdali v detstve. My sme ich vesmírom, dôverujú nám, a tým aj všetko čo robíme, ako sa správame, považujú za normálne. My ich v podstate „programujeme“, dávame im nielen genetickú, ale aj hodnotovú, morálnu výbavu do života. Myslime na to vždy, keď sa nám znovu naleje krv do tváre, mozog sa odkrví a ruka vyletí.
