Šok
Predovšetkým bezprostredne po úmrtí dieťaťa sa môžeme cítiť dezorientovaní a paralyzovaní. Nie sme schopní plakať, ani kričať. Nič necítime, žijeme akoby vo sne, akoby život išiel mimo nás. Môžeme popierať, že naše dieťa zomrelo, neveríme tomu. Je to prirodzené. Naša duša sa chráni, aby sa nezrútila. Tieto chvíle sa pominú. Ak však trvajú dlho, vyhľadajte pomoc.
Úzkosť, nervozita, nepokoj
Sme podráždení a niekedy cítime potrebu rýchlo urobiť v živote zmenu, o ktorej si myslíme, že prinesie úľavu. Napríklad presťahovať sa na iné miesto, otehotnieť a mať druhé dieťa a pod. Tieto zmeny môžu priniesť trochu úľavy, býva však väčšinou krátkodobá. Bolesť sa často vracia ešte vo väčšej intenzite.
Strach
Bojíme sa, že bolesť nevydržíme, že sa zbláznime, že sa nedokážeme postarať o rodinu. Bojíme sa, že stratíme aj ďalších blízkych a milovaných, že zostaneme sami. Samotné smútenie nás môže prekvapiť svojou intenzitou a hĺbkou a môže nám naháňať strach. Je to prirodzené. Časom tieto pocity zoslabnú, až takmer vymiznú.
Hnev
Hneváme sa na lekárov, ktorí nekonali správne a včas, hneváme sa na tých, ktorých považujeme za nekompetentných. Hneváme sa na manžela, či manželku, že sa nedostatočne o dieťa starali. Niekedy sa hneváme aj na dieťa, že nás opustilo a potrestalo bolesťou. Hneváme sa na Boha, že dopustil, aby naše nevinné dieťa trpelo a zomrelo. Hnev môže druhých zraňovať. Nepotláčajme ho, ale snažme sa ho uvoľniť tam, kde nikomu neublíži. Dávajme si pozor, aby sme naším hnevom nesťažovali smútenie druhým. Aj oni to majú ťažké. Ak sa nám to nepodarí, povedzme im: „Prepáč.“
Osamelosť
Smútiť znamená okrem iného aj stiahnuť sa do seba, necítiť blízkosť, prežívať opustenie a osamelosť. A to aj vtedy, ak nie sme sami.
Vina
Pocity, že sme mohli smrti nášho dieťaťa zabrániť, alebo jeho utrpenie väčšmi zmierniť, prinášajú veľké trápenie. Pocity viny sú prirodzené. Ak sa o ne dokážeme podeliť s tými, ktorí nám rozumejú, môže nám to priniesť aspoň trocha úľavy.
Hanba
Smrť dieťaťa môžu sprevádzať aj rozpaky a pocit hanby, že nedokážeme skryť a potlačiť bolesť zo straty. Môžeme napr. prežívať zahanbenie, že nedokážeme „kontrolovať slzy v očiach“. Nehanbime sa za to, že prežívame pocity zahanbenia.
Ovplyvniteľnosť, nekritickosť
V období veľkej bolesti v snahe, aby sa nám uľavilo, sme schopní urobiť rozhodnutie, ktoré by sme za iných okolností nikdy neurobili, alebo nekriticky počúvať rady druhých. Napr. predať dom, rozviesť sa a znovu sa oženiť alebo vydať. Takéto rozhodnutia potom často ľutujeme, ale už sa nedajú vrátiť späť.
MUDr. Mária Jasenková z detského hospicu Plamienok odporúča vyvarovať sa radikálnych zmien, ktoré situáciu komplikujú a sťažujú vyrovnávanie sa s úmrtím dieťaťa.
„Vymaľovať či vyčistiť byt je v poriadku, pretože smútiaci túži po zmene a novom živote. Ale keď je niečo extrémne, vždy by mali svietiť varovné kontrolky. Napríklad neodporúča sa ihneď presťahovať a zmeniť miesto, kde bývame. Na kratučký čas to môže pomôcť, ale pred smútkom neujdeme, vráti sa,“ hovorí Jasenková.
Aj po takmer dvadsaťročnej skúsenosti so smútiacimi rodinami priznáva, že neexistuje univerzálny recept na to, čo je dobré, a čo nie. Ku každému smútiacemu pristupujú v Plamienku preto individuálne.
Poruchy pamäti a problémy s udržaním pozornosti
Aj tie sú prirodzenou súčasťou smútenia. Nedokážeme sledovať celý film, čítať knihu, počúvať rozprávanie druhého, nepamätáme si, čo sme videli, čítali alebo počuli. Tieto problémy nie sú známkou psychickej choroby. Pomaly ustúpia.
Sny, nočné mory, denné snenie
Mnohí si prajú, aby sa im sníval sen, v ktorom svoje dieťa uvidia. Sen často chápeme ako potvrdenie, že naše dieťa nezomrelo, ale naďalej žije v inom svete. Uľaví sa nám, ak nám v sne dieťa odkáže, že sa má dobre. Snívanie vyžaduje určité uvoľnenie. Málokedy snívame bezprostredne po úmrtí. Niekedy si aj cez deň predstavujeme, že naše dieťa je vedľa nás, pozoruje nás, ako pracujeme, v duchu sa s ním rozprávame, hovoríme mu to, čo sme mu nestihli povedať. Nebráňme sa takémuto sneniu. Je uzdravujúce. Sny môžu byť aj desivé, živé a nepríjemné. Vo väčšine prípadov sa však časom stratia.
Halucinácie
Smútiaci môžu počuť hlas, kroky svojho dieťaťa, cítiť jeho prítomnosť, vidieť, ako vystupuje živá tvár z fotografie. Tieto pocity sú väčšinou prejavom hlbokej bolesti a túžby po stretnutí, nie sú známkou psychickej choroby.
Panické ataky
Prejavujú sa návalom akútnej neznesiteľnej úzkosti, môžeme mať pocit, že strácame nad sebou kontrolu, že sa zbláznime, že nevydržíme úzkosť, ktorá prichádza. Často zrýchlene dýchame, potíme sa, trasieme sa, môžeme kričať, ničiť veci okolo seba, môžeme mať strach, že si ublížime.
Ďalšie telesné ťažkosti
– Únava
– Nespavosť
– Zmena chuti do jedla
– Nechutenstvo
– Tráviace ťažkosti
– Dýchacie a srdcové ťažkosti
– Bolesti hlavy, krku a chrbta
– Zníženie libida
Viac na: www.plamienok.sk
