Deti rýchlo rastú, ešte oveľa rýchlejšie napredujú vo svojich vedomostiach, nasávajú všetko, čo ich nejakým spôsobom ovplyvňuje. Ukladajú si to do tých svojich hlavičiek, snažia sa zapamätať si súvislosti. Často ma skutočne prekvapia, ako dokážu to ktoré slovo použiť v adekvátnej situácii, bez zaváhania a s tónom v hlase dospelého, hoci dcéra má len 5 a syn 7 rokov. Sú „nezastaviteľní“ a spoločne s manželom sa tešíme z každého ich pokroku. Vo vedomostiach aj sociálnych zručnostiach. Záleží nám na ich raste, šťastí a radosti z jednoduchého bytia. A to nás, pochopiteľne, prinútilo zamyslieť sa aj nad tým, čomu by sme chceli naše deti naučiť z pohľadu súčasného života a sveta. Čoraz rýchlejšie sa meniaceho, nestabilného, bez garancie istôt.
1. Jediná istota vo vlastnom vnútri
Snažíme sa ju deťom vštepovať už od malička. Tú istotu a vieru v seba, svoje schopnosti, pocity, vnútorný inštinkt. Nepotláčame ich, pretože majú právo na hnev, strach, závisť rovnako, ako na štedrosť, radosť či smútok. Veď emócie sú súčasťou každého človeka. Skôr sa ich snažíme viesť k tomu, aby s nimi vedeli pracovať. Postupne ich dokázali kontrolovať namiesto toho, aby emócie ovládali ich správanie. Hnevom neubližovali sebe ani druhým. Strach brali ako výzvu na jeho prekonanie. A naučili sa radovať z maličkostí, spoločných zážitkov, bežných každodenných drobností.
Ak budú naše deti pevné vo vnútri, isté si samé sebou, oveľa ľahšie sa „otrasú“ a postavia na vlastné nohy, zdvihnú z kolien a vykročia vpred v ústrety novým výzvam, aj napriek zdanlivej nepriazni osudu.
Práve tá „akože nepriazeň osudu“ je častokrát iba odrazom negatívneho myslenia, nazerania na svet, ľudí a okolnosti.
2. Pozitívny postoj, aj v zlom hľadať to dobré
Želám si, aby sa naše deti naučili vidieť ľudí a situácie, ktoré im prídu do cesty bez ohľadu na okolnosti, vždy z tej lepšej stránky. Vnímali ich ako príležitosti, nie hrozby alebo prekážky. Zachovali si pozitívny postoj. Sme presvedčení o tom, že pozitívne naladení si rýchlejšie pritiahnu to dobré, potrebné pre ich ďalší rast, vrátane priateľov, kolegov, pracovných príležitostí a napokon aj životných partnerov, s ktorými si možno raz založia vlastné rodiny.
Na čo zameriate svoju pozornosť, to bude rásť. Máme to odskúšané na vlastnej koži a snažíme sa ísť deťom príkladom aj v tomto základnom bode z kinder balíčka „must have.“
Všetko závisí od uhla nášho pohľadu. Keď sa naučia inak myslieť, budú aj inak konať. V ich prospech.
3. Samostatnosť a zodpovednosť
Úlohami ich zaťažujeme postupne, ale už od útleho veku, primerane ich momentálnym schopnostiam. Takže už máme za sebou okrem upratovania hračiek, ranného spratávania postele, ako aj večerných rituálov spojených s prípravou na spánok, vysávania, umývania riadu, aj krájanie nožíkom, žehlenie a dokonca rúbanie dreva sekerou.
Vedia, že im budeme vždy nablízku, aby sme ich mohli povzbudzovať, podporovať, objavovať spoločne s nimi nové, vysvetľovať nezrozumiteľné, ak o to prejavia záujem. Pokiaľ si potrebujú otestovať niečo samy, necháme ich. Ak usúdime, že tým neohrozujú svoj alebo niekoho iného život.
Keď nechtiac vylejú pohár, či vysypú jedlo z taniera na zem, nehrešíme ich. Veď koľkokrát sa to stalo aj nám dospelým! Musia si však po sebe upratať. Musia si uvedomiť, že každý ich čin so sebou prináša následok a ponesú zaň plnú zodpovednosť.
Rovnako to platí aj v prípade, ak niekomu ublížia. Nerobíme rozdiely, či fyzicky alebo slovne. Nech vedia, že aj slová môžu narobiť trvalé šrámy na duši. Keď im vyletí nevhodné slovo či ruka, musia sa ospravedlniť, priznať fakt, že sa neovládli.
4. Spolupráca a dôvera
Mám čerstvý zážitok so žehlením. 7-ročný syn chcel mať spoločnosť pri hraní sa s legom. Vysvetlila som mu však, že najskôr potrebujem dokončiť povinnosti, na ktoré som sama. Navrhla som mu, že ak by mi pomohol, rýchlejšie by som ich dokončila a mohla sa potom s ním skôr aj dlhšie pohrať. Pochopil to a súhlasil s návrhom, hoci nikdy predtým ešte nežehlil. Išlo o to, že sme sa dohodli na spolupráci a syn mi dôveroval, že svoje slovo dodržím. A určite už tušíte, čo nasledovalo. Spoločné hranie sa. Keď sa niečo sľúbi, má sa to aj dodržať. Byť pevný v rozhodnutiach aj sľuboch.
5. Prekonávanie vlastných hraníc a nie porovnávanie s druhými
Mať radosť z vlastných pokrokov a aj čiastkových úspechov. Opäť si pomôžem spomínaným žehlením. Nečakala som dokonale vyžehlené a poskladané veci, ani to, že ich všetky skutočne vyžehlí. V podstate som nemala žiadne očakávania, len som mu dopriala tú možnosť – vyskúšať si to. A fungovalo to! Synovi som vybrala ako prvé osušky, posteľné obliečky, kuchynské utierky. Napokon tričká a kraťasy. Z môjho pohľadu žiadne náročné žehlenie, ale pre neho prvá ozajstná skúsenosť s horúcou žehličkou. Nová príležitosť spraviť niečo užitočné pre domácnosť, pomôcť mame, niečo nové sa naučiť. Dokonca ma naozaj prekvapil. Nielenže vyžehlil veci správne, on ich aj poskladal, ako som mu ukázala, dokonca celú činnosť dokončil.
Aj keby to neurobil dokonale, podľa mojich predstáv, neopravovala by som ho. Urobil to predsa najlepšie, ako v danej chvíli vedel a robil to predsa po prvýkrát!
Som na neho hrdá a aj som mu to povedala, poďakovala za pomoc. Viete si predstaviť tú iskru v jeho očkách a hrdosť samého na seba.
Rodinný KINDER BALÍČEK MUST HAVE – akejsi povinnej výbavy našich detí do života uzatváram konštatovaním, že pozitívnym postojom, vedením k samostatnosti, zodpovednosti, podporovaním spolupráce, nie súperenia, sa snažíme vypestovať v deťoch dôveru v druhých aj vo svoje vlastné schopnosti.
Stotožnila som sa aj s jednou veľmi peknou myšlienkou, ktorá celkom zapadá do tejto témy. Vyslovil ju úspešný slovenský podnikateľ a motivátor Peter Krištofovič:
„Neučte vaše deti, ako zbohatnúť. Učte vaše deti, ako byť šťastné. Keď vyrastú, budú poznať skutočnú hodnotu vecí, nie ich cenu.“
