Csilla porodila dvojičky pred siedmimi rokmi
Narodili sa predčasne, ale po čase dorástli a v ničom nezaostávajú za svojimi rovesníkmi. Napriek tomu, že väčšina mamičiek mi povedala, že prvé mesiace boli najnáročnejšie, Csilla má presne opačný názor.
„Keď boli bábätká, bolo to náročné, ale nič hrozné. No proste som sa musela zmieriť s tým, že je to kolobeh obliekania, vyzliekania, prebaľovania, kŕmenia a umývania fľašiek. Ale obaja chlapci pekne jedli, podľa harmonogramu spali, neplakali, dalo sa to zvládnuť.“
Vzhľadom na to, že dvojičky sa narodili skôr, strávili nejaký čas v inkubátore. „Najhoršie bolo to chodenie po doktoroch, keď boli maličkí. Stále. Keď sa im len čosi nezdalo, už sme boli u špecialistov. To bol strašný zabijak času a dňa. Neskôr som už vyberala, či pôjdem k očnému len preto, lebo si jeden z chlapcov pomýlil trojuholník s kruhom.“
Chlapci oslávili sedem rokov v septembri a Csilla priznáva, že teraz je to náročnejšie. S rozvážaním detí do školy a na rozdielne krúžky vyvažuje aj prácu a povinnosti v domácnosti. Hovorí ale, že tieto veci zvládajú, alebo musia zvládať ženy na celom svete a ona nie je v tomto v ničom výnimočná. A, samozrejme, chlapci rastú, majú vyššie požiadavky, častejšie sa hádajú medzi sebou, ale voči ostatným vystupujú ako jedno telo, jedna duša. Dokonca, aj keď odchádzajú z domu rozhádaní, vonku už hrajú za jeden tím.
Najväčším pomocníkom pri výchove detí boli kamarátky a chápavé spolu-mamičky dvojičiek. Keď začínala na sídlisku kočíkovať, stretávala mnoho hrdých rodičov. Ale tí, ktorí mali len jedno bábätko, ju vedeli len ťažko pochopiť.
„Dôležité ale i ťažké je nájsť si spojenca, kamarátku, ktorá ťa chápe. Lebo ak kamošky nemajú žiadne deti, alebo len jedno, tak to im proste nevysvetlíš, že vidíš všetko dvojmo.“
Prvý dvojitý kočík vyšiel raz z poza rohu celkom nečakane. Tlačila ho Monika, ktorá sa rovnako potešila tomu, že našla spriaznenú dušu. Csilla hovorí, že toto pochopenie bolo pre ňu v prvých rokoch najdôležitejšie, keď namiesto „jéj“ po pozretí do dvojkočíka nasledovalo, „ako to zvládaš“?
„Vytvorili sme si taký podporný systém. Keď sme mali dosť, jednoducho sme si zavolali, alebo sa stretli na pieskovisku. Je to fajn, keď niekto len počúva a vie, že to netreba riešiť, len to musí prejsť...“
