Určite to poznáte: „Janko, požičaj dievčatku lopatku! Musíš sa podeliť. Ak nebudeš požičiavať svoje veci, ani tebe nikto nič nepožičia!“
Prečo by však dieťa zahĺbené do hry s obľúbenou hračkou malo byť povinné vo chvíli, keď o hračku prejaví záujem iné dieťa (cudzie, či súrodenec), vzdať sa jej?
Čo očakávame od detí pri delení sa o hračky:
- Schopnosť obhájiť si vlastné potreby (vysvetliť druhému dieťaťu, že sa s hračkou práve hrá a potrebuje ju, bez doťahovania sa o ňu).
- Rešpektovať potreby iných.
- Trpezlivo čakať na uspokojenie svojej potreby (hrať sa s cudzou hračkou).
Celkom náročné očakávania, čo poviete? Netlačte preto na ne, či už hračku od nich žiada niekto iný, alebo by si ju rady požičali práve ony.
Nenúťte ho, sprevádzajte ho
Ako teda reagovať, ak na jednej strane chceme viesť svoje deti k štedrosti a schopnosti podeliť sa, a na druhej strane mu ponechať právo na vlastné veci a hru s nimi?
- Je namieste dieťatku povedať, že hračka je jeho a keď sa s ňou dohrá a rozhodne sa tak, môže ju požičať druhému dieťaťu.
- Ak si dieťa, naopak, chce hračku od niekoho požičať, vysvetlite mu, že sa môže opýtať, či si ju smie požičať, ale druhé dieťa má právo ho odmietnuť, alebo bude musieť čakať, kým sa druhé dieťa dohrá.
- Ubezpečte ho, že má právo byť sklamané a plakať, ak je odmietnuté (pochopí, že prejavovať emócie je v poriadku a vy mu rozumiete a chápete ho).
Výskumníci sociálneho vývoja detí a detskí psychológovia sa zhodujú v tom, že deti sa stávajú štedrejšími a ochotnejšími podeliť sa o veci v momente, ak zažijú pocit uspokojenia, ktorý s tým súvisí.
Ten však prichádza práve iba vo chvíli, kedy sa ony samy rozhodnú podeliť sa. Pokiaľ ich k tomu donútime, ten pocit nezažijú a asi nie je žiadnym prekvapením, že ich to k štedrosti a chuti podeliť sa neprivedie.
Spolupráca, nie súperenie
Často to v rodinách s viacerými súrodencami funguje tak, že práve rodič rozhoduje o tom, kto a ako dlho sa s hračkou hrá.
Dostáva sa tak do nevďačnej úlohy rozhodcu, ktorú v hĺbke duše neznáša, a navyše podporuje súperenie medzi súrodencami namiesto ich vedenia k spolupráci.
Ako to však môže fungovať, dokedy má druhé dieťa čakať na to, či mu súrodenec hračku požičia?
- Povedzte mu, že môže súrodenca požiadať o požičanie hračky (nie mu hračku vziať, vytrhnúť, ťahať sa o ňu).
- Vysvetlite mu, že možno bude potrebné, aby počkalo, kým sa súrodenec s hračkou dohrá.
- Ubezpečte ho, že plakať a hnevať sa je normálne, že mu rozumiete a že každý musí čakať, kým príde na neho rad.
- Kým sa tak stane, môžete mu ponúknuť inú hračku alebo činnosť.
Takýmto spôsobom obom súrodencom ukážete, že nemusia medzi sebou o veci súperiť a domáhať sa pozornosti či vecí plačom a hnevom.
Vždy, keď dieťaťu pomáhate prekonávať čas čakania, kým na neho príde rad, učí sa tým odďaľovať uspokojenie potreby a trpezlivosti. Veľmi pravdepodobne si čoskoro všimnete, že deti sa navzájom naučia ponúkať si hračky, s ktorými sa dohrali.
Pomôžete im rozvíjať vlastnú schopnosť deliť sa, byť štedrým a reagovať na vlastné potreby aj potreby iných
