Najhoršie je, ak ani ako rodičia nedokážeme vyjadriť, čo nás na tom druhom alebo aj na sebe najviac štve, z čoho sme frustrovaní. Žiaľ, aj dospelí majú s pomenúvaním svojich potrieb, vymedzovaním svojich hraníc veľké problémy, a čo tak už také deťúrence? Mnohí si z detstva prevzali úplne zlé vzorce správania. Prestať komunikovať a uzatvoriť sa do seba pred celým svetom sa dá, ale nie na celý život.
Mnohí dospelí nedokážu zvládať vlastné emócie, vrátane strachu, stresu, zlosti, žiarlivosti, závisti, pretože sa to nenaučili v detstve. Keďže im to nikto neukázal, ani mozog nie je na podobné situácie správne vybavený. Rodičia majú tendenciu návaly hnevu skôr vo svojich potomkoch potláčať, rovnako ako popierať potrebu vyplakania sa, pretože je to spoločensky neprípustné. Považuje sa to za prejav slabosti a hanby. Akonáhle sme vystavení konfliktnej situácii, zaplaví nás pocit viny. Buď sa snažíme z takejto situácie okamžite utiecť, alebo sa brániť stoj čo stoj, nevieme si odlišné pohľady na vec slušne odkomunikovať. Naučili sme sa neustále ustupovať a nie si obhajovať a chrániť vlastné hranice bezpečia, tzv. komfortnú zónu.
Nechajte ich, nech sa hnevajú
Najčastejšie sa stretávam s tým, že sa rodičia obávajú dovoliť deťom byť naštvané. Domnievajú sa, že sa tak nenaučia ovládať svoje emócie a primerane reagovať v krízových – vypätých situáciách.
Opak je však pravdou. Pozitívne je, že prostredníctvom hnevu môžeme vyjadriť naše vlastné túžby, očakávania a predstavy.
Ak nechcete, aby vaše deti skončili izolované, vystrašené, s pocitom krivdy, zúfalstva a zatrpknutosti, naučte ich čo najskôr technikám asertívneho správania. Nie je predsa žiadna hanba povedať si, keď ma niečo štve, dusí. Primeraným a nikomu neubližujúcim spôsobom.
Zoznámte sa, prosím, som tvoj hnev
Hnev je v podstate veľmi silný afekt a treba si uvedomiť, že ním vlastne hovoríme NIE životu. Stáva sa to väčšinou vtedy, ak nemáme kontrolu nad situáciou, ktorú považujeme za dôležitú. Ak prebiehajú veci inak, ako si predstavujeme, že by mali fungovať a nezhoduje sa to s našimi predstavami a presvedčeniami, čím dostávame samých seba pod obrovský tlak, frustráciu.
„Nefúkaj sa, povedz, čo ťa štve!“
Dovoľte deťom, aby zo seba dostali von ich trápenia a starosti. Vnútorná zlosť vie totiž napáchať oveľa viac škody ako samotná situácia, ktorá nás k hnevu priviedla. Hlavne najviac ubližuje jedincovi, ktorý hnevu prepadol, obráti sa proti nemu a začne mať deštrukčné účinky. Dlhodobé zotrvávanie v hneve vedie k vážnym ochoreniam s trvalými a niekedy až fatálnymi následkami.
U nás zafungovala formulka: „Nefúkaj sa a povedz rovno, čo ťa štve!“ Naučili sme deti, aby boli otvorené a priame nielen voči sebe ako súrodenci, ale aj k nám ako rodičom a nemali žiadne zábrany pomenovať výhrady, či už k nášmu správaniu, alebo rôznym žiadostiam.
Isteže, treba tomu celému spôsobu komunikácie stanoviť určité pravidlá a hranice. No neznamená to, že tým nastavíme aj limity pre pocity, ktoré deti prežívajú. Predsa na ne majú právo.
