Priznať si chybu
Pritom zvyčajne dôsledne trvajú na ospravedlňovaní sa detí medzi súrodencami, kamarátmi či dospelými. Ospravedlniť sa vlastným deťom však považujú za slabosť, krok vedúci k znižovaniu vlastnej autority a rešpektu.
Psychológovia si však myslia opak. To, že sa ospravedlníte za váš vlastný prešľap, predsa neznamená, že nemáte korigovať správanie detí, keď je to potrebné.
Sami dospelí si zvyčajne oveľa viac vážia ľudí, ktorí si dokážu chybu priznať a ospravedlniť sa za ňu. Deti to vnímajú rovnako.
Zahanbenie – dedičstvo z detstva
Ale problém samotného ospravedlnenia sa pravdepodobne spočíva najmä v nepríjemnom pocite, ktorý v dospelých vyvoláva – zahanbenie.
To má priamu súvislosť so spomienkami na vlastné detstvo, v ktorom boli svojimi rodičmi tlačení do ospravedlňovania sa ostatným.
Aký odkaz však dostanú deti, ktorým sa rodičia nikdy neospravedlnia? Budú si myslieť, že ospravedlňovanie sa znamená slabosť a stratu rešpektu.
Veľmi pravdepodobne sa budú ospravedlňovať iba z donútenia a iba dovtedy, kým budú mať rodičia na nich vplyv. V dospelosti sa nebudú schopní úprimne ospravedlniť partnerovi, kolegom, priateľom.
Ospravedlnenie budú dávať do súvislosti s tým, že spravili niečo zlé, alebo sú samy zlé a s nepríjemným pocitom zahanbenia. Zničiť priateľstvo alebo vzťah budú považovať za správne, bez akejkoľvek snahy o nápravu a riešenie.
Ospravedlniť sa je ľudské
A čo sa, naopak, naučia od rodičov schopných ospravedlniť sa? Že je normálne robiť chyby a robíme ich všetci. Zároveň si ich vieme priznať, ospravedlniť sa a pokúsiť sa robiť to lepšie.
Pochopia, že každý niekedy ubližuje ostatným, ale je dôležité vedieť si to priznať a napraviť to. Zistia, že keď sa niekto ospravedlní, ľahšie mu dokážu odpustiť a pochopiť ho.
Ako na to?
- Ospravedlňte sa aj za drobnosti: „Och, prepáč, zabudol som, že si si prosila napiť! Prepáč, nechcela som ti skočiť do reči, pokojne hovor...“ Vždy keď spravíte niečo, čo by sa vám nepáčilo, aby to spravilo aj vaše dieťa, neváhajte sa ospravedlniť.
- Nezabudnite sa ospravedlniť, aj keď považujete niečo za nepodstatné, ale vaše deti to vnímajú ako dôležitú vec. Vysvetlite im, prečo ste nemohli, alebo nespravili niečo, čo považujú za dôležité.
- Neobviňujte dieťa, keď sa ospravedlníte, že sa to vlastne stalo jeho vinou. Nehľadajte ospravedlnenia za svoje správanie. Rovnako sa nevyhovárajte ani na iné veci.
- Popíšte situáciu – napr. „Nahnevali sme sa obaja, však? Ty si kričala, potom som ja začal kričať a ty si sa rozplakala. Mrzí ma, že som ťa vydesil. Bol som veľmi nahnevaný, ale mal by som si dávať pozor. Kričanie nič nevyrieši.“
- Nezabudnite, že ak niekomu často, hoci nechtiac, ubližujete a zároveň sa ospravedlňujete, čoskoro vám prestane dôverovať.
Preto je veľmi dôležité postarať sa o to, aby sa to neopakovalo, pracovať na zlepšení.
Okrem toho, nezabudnite to dieťaťu aj povedať. „Nabudúce to spravím takto: predtým, než začnem kričať, sa radšej zhlboka nadýchnem, napočítam do päť a upokojím sa.“ A nezabudnite to tak aj spraviť.
