1. Umenie troch opíc
Ak si chceme zachovať zdravý rozum a aké-také duševné zdravie, naučme sa v prítomnosti pubertálneho potomka umeniu troch opíc. Nepočuť, nevidieť a mlčať. Pravda, nie vždy a nie za každých okolností. Táto zásada platí v ôsmich prípadoch z desiatich, pričom treba ostať nad vecou a nebrať si všetky pubertálne tance osobne. Pozor, syn alebo dcéra nerobia nič, čo im nediktujú hormóny, na to netreba zabúdať. A ešte niečo! My sme neboli iní, však?
2. Dve tváre potomstva
Stávalo sa aj mne, že keď deti dospievali, používali akýsi dvojitý meter. Doma viedli silné a drzé reči, ale vonku alebo na návšteve z nich slušnosť len sršala. Časom som pochopil, že tak to vlastne musí byť. Boj s rodičmi je „povinnosť,“ ako si vymedziť svoje dospelé hracie pole. Zvyšok sveta decká vnímali skôr plusovo, teda tak, ako sme ich vychovávali a viedli.
3. Bez hraníc to nejde
Pred rokmi som viedol spory, kde sú v puberte limity či hranice, za ktoré dieťa pustiť. Trend bezbrehého liberalizmu typu „nech si robí, čo chce, aj tak ho život naučí“, je celkom nanič. Slovenčina pozná kopu múdrych prísloví, tak sa ich držme. Od ohýbania Janka až po neusmerňovaný rast dreva v hore.
Isté hranice by sme ako rodičia ale vytýčiť mali. A neuhnime z nich len preto, lebo sa na nás potomok alebo jeho kamoš medzi dverami pekne usmejú. Nejde predsa o „buzeráciu“, ani šikanu. Ide o pravidlá hry, ktoré sú v dospelosti ešte prísnejšie a tvrdšie.
4. Nesnorme a nepátrajme!
Táto partia je o dôvere a jej krehkosti. Nech nám, preboha, ani nenapadne hrabať sa nášmu „tínovi“ v mobile, taške alebo so šteklením v bruchu čítať dcérin denník spod matraca. Ak na to prídu, bude to nielen nesmierne ponižujúce, ale sotva kedy nám to odpustia. Dospievajúci mladý človek má predsa nárok na vlastné ticho a tajomstvo.
Samozrejme, ak sme vycítili niečo nedobré a pre budúcnosť dieťaťa zničujúce, neodkladne zasiahnime. Skúsme ale aj v takejto situácii nepodľahnúť emóciám a hľadajme citlivé, rozumné, prípadne odborníkom posvätené riešenie.
Rozbiť vzťah totiž dokáže každý blbec, aj keď ide o mamu alebo otca. My dospelí sme už predsa dospeli, a práve preto sme rodičmi.
5. My alebo kamaráti?
Ak veci zjednodušíme, volí svet dospelých na ten pubertálny zhruba dva základné smery útoku. Po a) postaviť všetko do pozoru a nedať druhej strane ani dýchať, alebo po b) hrať trápnu a smiešnu rolu super kamoša z triedy od vedľa. Hrôza a „strašnosť“, ako hovoril istý plukovník z vojenskej katedry mojej vysokej školy, kedysi dávno za boľševika.
Obidva smery sú out. Robiť „lampasáka“ je totálna kravina, lebo decko sa „šprajcne“ a už s ním nepohneme. A tváriť sa ako naj kamoš z facebooku vedie ku kolosálnym trápnostiam – akoby ich jedna mater mala. Ostaňme tatom a mamou, ale bez uniformy alebo vtipného FB profilu. Deti v puberte sa potrebujú na nás aj naštvať, vymedzovať si hranice, ale zároveň ocenia, že vždy, keď za nami prídu, budeme tu pre nich a stáť pri nich. Dospelí, rozumní a chápaví.
6. Viera a zodpovednosť
Naučme sa deťom veriť, ale dôverujme im ako dospelým. Ak nám šestnástkový syn oznámi, že dokvitne okolo polnoci, berme to ako fakt. Dohodnime sa ale na tom, kde bude, a keby sa niečo dialo, dá vedieť. Nepodnikajme každých tridsať minút mobilné výpady, či je ok. Ak potom pred polnocou zaštrkoce v zámke kľuč, bez emócií a nadšeného vítania zahraničnej delegácie dajme najavo, že si jeho splnené slovo vážime ako črtu budúceho chlapa.
Dlho to nepotrvá
Všetko má svoj koniec, aj zložitá puberta. Ak budeme pevní, trpezliví a citliví, jedného dňa zistíme, že za stolom sedíme s novým, už dospelým človekom. Nič to, že má pod nosom dva chlpy v troch radoch. Napokon, toto sme chceli, a to bolo aj naším cieľom. Vychovať samostatné a rozumné stvorenie, ktoré nám bude už navždy hovoriť mama a tato.
Aké máte skúsenosti s výchovou detí v pouberte vy? Podeľte sa s nami, čo u vás najviac zaberá/ zabralo?
