Psie oči
Poznáme to dôverne. Detské psie oči dokážu pohnúť aj kameňom. A tak sa nemožno čudovať, že desiatky rodičov podliehajú ich mágii a plnia tajné želania svojich detí. Psík, mačička, rybičky, korytnačka, operence. V okamihu prvého stretnutia dosahuje radosť celej rodiny hodnoty nirvány. Dieťa dostalo, čo chcelo a rodičia vlhnú blahom, že majú takého citlivého a empatického potomka.
Prvotné nadšenie má však často krátky život a do idylickej predstavy zvieraťa ako člena rodiny vstúpi nezáujem, nuda a všedná rutina. Dieťa to svoje zviera zaregistruje často už len vtedy, keď mu stúpi na labku. Rodičia sa nestačia čudovať a história sa opakuje.
Pokusy o reštart
Prirodzene, otec a matka sa snažia záujem dieťaťa reštartovať, keďže z duše neveria, žeby ich ratolesť dokázala byť voči nemej tvári taká ľahostajná. Pokusy o ďalšiu šancu sa preto množia. Vynárajú sa rôzne kompromisné riešenia, spoločné „venčenia“, hry uprostred bytu, výlety vo štvorici.
Niekedy príde úspech, inokedy je to len márna lásky snaha. Často sa tieto spanilé rodičovské jazdy do nečitateľnej detskej duše skončia tým, že psík ostane v opatere dospelých. Prípady, kedy nechcené stvorenie dokonca skončí až mimo rodiny, tu radšej rozoberať nebudeme, lebo hriech ostane hriechom.
Zákerné ponorné rieky
Nezamýšľaným, a často bolestným, dôsledkom tejto rodinnej búrky býva dokonca konflikt medzi rodičmi. Otec vo väčšine prípadov tlačí na pílu a chce, aby dieťa pochopilo, že povinnosti nás modelujú a posilňujú. Matka dieťa podvedome chráni a obáva sa, aby ho prílišný tlak zo strany rodičov dajako netraumatizoval alebo v ňom neprebudil odpor k budúcej spolupráci.
Bohužiaľ, takýto schizofrenický rodičovský status viac-menej presne ilustruje stav kompletne zanedbaných „úvodných rozhovorov“. Ak to povieme inak, všetci prišli s krížikom po funuse. Robí sa to, čo malo byť na samom začiatku.
Merať a rezať
Jasné, žijeme dnes rýchlo a chceme veľa. Času je málo a niekedy ešte menej. Ak dieťa, ktoré nadovšetko milujeme, túži po živom štvornohom kamarátovi, nemáme to srdce handlovať s jeho citmi príliš dlho a zväčša mu vyhovieme. Naznačíme mu síce isté pravidlá hry a povinnosti s tým spojené, pričom si myslíme, že tie veci spoločne ustojíme. Keď si ale naše rýchle riadky prebehneme znovu, musí nám byť jasné jedno: chyby, chyby, samé chyby.
Rozhovor s dieťaťom o živej bytosti, ktorú chce za kamaráta, by mal byť totiž nanajvýš vážnym a premysleným počinom. Neodbime ho niekde v predsieni alebo cestou do školy. Napríklad vopred dohovorené a jasné pravidlá. Je zrejmé, že počas debaty obidve strany dajaké prijali. Prečo sa však začnú meniť vo chvíli, keď si nezrelé dieťa nájde zopár argumentov, že sa o zviera starať nechce? To bude aj v dospelosti skákať od kraja ku kraju?
S tým súvisí aj prvok „pružnej výpomoci“ zo strany rodičov. Starostlivosť o malého psíka predsa pre naše dieťa nepredstavuje nič zložité ani namáhavé. Ustúpime raz – a začneme to robiť pravidelne. Náš potomok má predsa konkrétne stvorenie nielen pre zábavu a na radosť, ale najmä preto, aby sa naučil zodpovednosti, systematickosti a schopnosti pomôcť inému.
Pre budúcnosť
Majme na pamäti, že prijatím zvieraťa do rodiny vznikol istý záväzok, a to nielen pre dieťa. To, ako sa rodina k tejto výzve postaví, bude v mnohom modelovať a cizelovať aj charakter našej ratolesti. Akýkoľvek neodôvodnený úkrok bokom môže predznamenať zásadné posuny pre budúcnosť dieťaťa, a často aj celej rodiny. Pomýlená predstava, že sme na tomto svete viac ako čokoľvek iné, živé, býva scestná a v mnohom škodlivá. Tým skôr, ak sme dostali šancu byť rodičmi.
