Dve profi balenia
Vyššie popisované detské výbuchy strachu uprostred noci sú poruchami spánku a majú dve základné kategórie – nočná mora a nočný des. Názor detského lekára sa v zásade odvíja od periodicity takýchto prejavov a ich formy. Ak sa vyskytujú iba z času na čas a vzápätí bezpečne odznejú, nejde o nič prekvapivé.
Dôvodom je krehký detský organizmus a jeho ešte len vyvíjajúca sa nervová sústava. Jej zložitá štruktúra skrátka „nestíha“ primeraným spôsobom spracovávať všetky podnety nazbierané počas bdelého stavu. Mozog pracuje, vyhodnocuje a koriguje takmer na hrane. Iným štartérom bývajú silné podnety v podobe dlhšieho stresu, únavy alebo nečakanej záťaže organizmu. Obidve formy poruchy spánku častejšie postihujú mentálne menej isté deti, viac citlivé alebo nadané premiérou fantázie.
Zlý sen, či nočná mora
Tento prejav poruchy spánku býva u detí častejší ako nočný des. Z pohľadu odborníka ide tiež o menej závažný moment, ktorý zväčša odznieva veľmi rýchlo. Najčastejšie nočná mora prichádza v druhej polovici noci. Dieťa sa potom často prebúdza s ťažkým, bolestným plačom, dokonca i krikom, a to až do stavu úplného vedomia.
Na naše otázky však zareaguje vcelku bez problému, popisuje, čo sa mu zdalo a pamätá si aj niektoré obrazy. S opätovným zaspaním ale bývajú problémy. Dieťa sa totiž obáva opäť „stretnúť“ výjavy, ktoré ho prebudili. Rodičia musia vynaložiť značnú dávku trpezlivosti, aby takto rozhodené dieťa zaspalo. V mnohých prípadoch sa táto snaha skončí v rodičovskej posteli a v ochrannom náručí mamy, či otca.
Nočný des
Pokiaľ ide o formu a vonkajšie prejavy, je nočný des v istom smere „príbuzným“ nočnej mory. Krik, plač, vystrašenosť. Pribúda však aj silné potenie, priestorová zmätenosť a zvýšený tep. Hlavným rozdielom ale býva fáza spánku, počas ktorej nočný des vypukne. Lekárska charakteristika hovorí o tzv. non-REM fáze. To je zhruba čas, keď nám dieťa sotva zaspalo. Po ataku desu sa nám potomok javí, ako keby bol hore, chce sedieť a vstávať. V skutočnosti však stále spí. Takže tieto prejavy sú tak oveľa komplexnejšie ako formy nočnej mory.
Odporúčania profesionálov sú jasné. Nepokúšajme sa dieťa zobudiť. Tento „samaritánsky“ krok by viedol k ešte väčšiemu chaosu, a to na oboch stranách. Zhlboka sa nadýchnime, ovládnime sa a ostaňme dieťaťu nablízku. Stačí sedieť na peľasti postele, sem-tam ho pohladiť a miernym, vyrovnaným hlasom navodiť atmosféru pokoja a istoty. Drobec sa takto s nočným desom vyrovná sám. Celkovo sa upokojí a následne pokračuje v spánku. Inak povedané, spí ďalej, keďže sa vôbec neprebudil.
Čo na nočné strachy platí?
Asi to vyznie trochu staromilsky, ale rady starých mám a tých skúsenejších dokonale fungujú aj v tomto prípade. Dodržujme pravidelný čas spánku, vyvarujme sa veľkého rozptyľovania, pokúsme sa navodiť v rodine nulový stres. OK, v tomto pojašenom svete to nie vždy vyjde, ale nekomplikujme spánok deťom viac ako káže zdravý rozum.
Musia sa pred spaním zabaviť ešte s počítačom, majú po večerníčku sedieť pred telkou s ovládačom v ruke? Je fakt nevyhnutné, aby sme si s nimi „zablbli, lebo je to také cool a tatinovské“? Poznám to sám z vlastnej skúsenosti. Rozkokošiť potomka čítaním na dobrú noc, ktoré pripomína krikľavé cirkusové predstavenie, dopadne málokedy dobre.
Pevné pravidlá sa musia týkať aj času večere, primeraného jedálnička a obľúbeného „detsky rozkošného“ maškrtenia, ktoré sa v mnohých rodinách berie ako „odmena“, že potomok napochoduje bez rečí do postele.
Stáva sa, že popisované prejavy nočnej mory či desu sa v rozpätí pár dní objavia opakovane, prípadne s väčšou intenzitou. Neprepadajme panike! Pediater alebo neurológ sú až celkom posledným riešením. Riaďme sa inštinktom a odporúčanými postupmi odborníkov. Tak či onak, deti sa z týchto prejavov telesného a duševného vývoja vylúpnu celkom samé. Postačí im dať vedieť, že sme im vo dne aj v noci nablízku.
