Kdesi v strede, alebo inak?
Dá sa viac-menej dobre pochopiť, že v našej blahobytnej západnej spoločnosti býva pomerne ťažké nedať deťom všetko, na čo si prstom ukážu. Značkové toto, značkové ono, drahý mobil, namiesto knižiek tablet – radosti kopec...
Mnoho rodičov až takmer bytostne túži po tom, aby ich drahé, nadovšetko milované deti obklopovala nielen ich nekonečná láska a starostlivosť, ale aj primerané materiálne statky a podivné vecičky symbolizujúce ducha 21. storočia.
Pravda, každý odborník nás bude úctivo varovať, že dobre nerobíme, ale prikážme srdcu, krvi a najmä duši, aby nevnímala nadšené detské oči a všetko ostatné. Šetriť na deťoch je predsa ťažký hriech, priletí k nám odkiaľsi z generačnej pamäte. A tak veselo míňame, tešíme sa a míňajúc sa tešíme...
V záujme objektívnosti si ale treba priznať, že tento model správania nebýva profilový, keďže väčšina rodičov sa – v rámci svojich možností – snaží udržiavať všeobecne uznávaný zlatý stred. Rodina je zložitý mechanizmus poskladaný z tých najrôznejších koliesok. Sociálnych, telesných, ekonomických, citových. A keď má správne fungovať, musia byť tie zubaté kolieska vyvážené a dobre „naštelované.“
Hlasy a postoje
A tak veci fakt nebývajú také jednoduché, ako z diaľky vyzerajú. Napríklad argumenty rodičov, ktorí deti vedú po „značkovej ceste kvality,“ pôsobia naoko veľmi rozumne. Ak dnes kúpim echt drahú bundu, slúži vo famílii ešte pozajtra a nakoniec ju donosí súrodenec, či niektoré dieťa z príbuzenstva. Ušetríme tak slušné peniaze a potomok ostane spokojný.
A pozor, to isté platí aj pri kúpe vecí, takpovediac, menej osobných. Taký kočík, kvalitné lyže, či bicykel. Namiesto „lacných,“ skoro trhovníckych kúskov, môže dieťa naplno užívať moderné, zdravotne nezávadné a ergonomicky ideálne predmety. No a po odrastení sa dajú veselo odovzdať iným deťom. Hovoriť v tomto kontexte o nákupoch zdravých bio potravín alebo platených hodinách angličtiny len u „native“ lektora, bude asi celkom zbytočné.
Celkom opačný vietor v týchto úvahách o šetrení – nešetrení, predstavuje prístup racionálne uvažujúceho rodiča. Prečo vyhodiť za detské oblečenie na sezónu jedno či dve desiatky eur, ak v kvalitnom „sekáči“ kúpim takmer to isté za zlomok ceny? Nakoniec, syn príde zo školy často dogabaný a ufúľaný až strach, tak prečo strkať peniaze do vecí, čo ho majú predovšetkým chrániť a šatiť? Módu nech strúha, keď si raz kúpi za svoje...
Investícia z najvyšších
Ak sa oslobodíme od „prízemných“ tém materiálneho, môžeme začať uvažovať o skutočnom jadre pudla. Celkom určite by sme nemali šetriť na štedrých investíciách do vzdelania našich potomkov. Ale áno, áno, ak má priemerný človek vyjsť len z platu a držať rodinný štandard na istej úrovni, nie je jednoduché „vrážať“ peniaze do niečoho, čo dieťa nevníma ako bezprostredný benefit, tým skôr, náš napätý bankový účet.
Mnohí z nás určite poznajú legendu o mudrcovi, ktorí tvrdil, že ak je človek hladný, netreba mu položiť na tanier rybu, ale naučiť ho ryby loviť. Práve taká býva investícia do vzdelania. Takže, ak na deťoch niekde a v niečom šetriť, iba na nezmysloch v podobe predražených top handár, naleštených mobilov alebo teniskách za dve stovky. To, že budú príšerne brblať a ukazovať prstom na spolužiakov, ktorí to majú, berme ako povinnú jazdu nedospelých. Z nich neubudne, a my to prežijeme...
Kvalitné vzdelanie, ovládanie jazykov a schopnosť uplatniť sa v tvrdej konkurencii ocenia naše deti veľmi skoro, takže jedného dňa nám tie cool tenisky a mobily rady „odpustia“. V konečnom dôsledku ostáva tak na našom rozhodnutí, čomu dáme prednosť. A netreba si klamať do sileného úsmevu.
Odolať zvodom materiálneho sveta nie je práve jednoduché...
