Exempla trahunt – príklady priťahujú
Ako vidno, klamalo a klame sa naprieč dejinami aj generáciami. Už antický Rím vedel, že, ak klamú rodičia, budú klamať aj deti, ergo – príklady priťahujú. Koniec koncov, každý z nás klame, a to takmer denne. Často je to dobrým zvykom, inokedy decentným ohýbaním faktov, alebo len spoločensky potrebným manévrom, aby sa nezadrhla komunikácia.
Božechráň, ak však začnú klamať naše deti! Rúca sa náhle celý svet a morálka klesá do kolien. V takých chvíľach zabúdame na to, že my sami používame pravdu veľmi tvorivo a flexibilne a všetky tie všedné, maličké klamstvá vnímame ako skôr dôkaz našej kultúrnej a civilizačnej vyspelosti, keďže práve tak je to „comme il faut“...
Klamstvo zo strachu
U detí predškolského veku je klamanie skôr zúfalou snahou vyhnúť sa trestu, a to zvlášť vtedy, ak rodičia nasadia latku výchovy absurdne dospelo. Žiadať od dieťaťa „miestoprísažné a čestné priznanie o tom, kto rozbil ten pohár v kúpeľni“, býva skôr prvým, plazivým krokom k jeho neurotickému a neúprimnému správaniu.
Dieťa si v návale strachu vymyslí hoci aj ducha, imaginárneho fialového priateľa alebo poprie všetky zákony fyziky, ale neprizná sa. A pritom celkom postačí našu otázku len preformulovať. Povedzme mu, je naozaj škoda, že sa mu podarilo rozbiť náš spoločný pohár, ale teraz to radšej upraceme, aby sa niekto nezranil, hmm? Hotovo, žiadne debaty, klamania a sklamania. Dieťa z toho pochopí viac ako dosť.
Oceniť pravdu
Nepovieme nič nového, ale malé deti nerobia rozdiel medzi svetom fantázie a realitou. V zásade sa preto ani neuchyľujú priamo ku klamstvám, ale len slobodne „prebiehajú“ medzi mysleným a vymysleným. Napokon, vďakabohu za to, inak by ani deťmi neboli. Práve táto schopnosť im často dovoľuje zvládnuť dramatické situácie v rámci rodiny. Veď také úmrtie alebo rozvod spoľahlivo podráža nohy aj nám dospelým.
V tomto kontexte by sme mali pravdovravnosť skôr oceniť. Sami vieme, aké je to niekedy ťažké, položiť na stôl pravdu a hľadieť druhej strane do očí. V rámci výchovy totiž funguje čudesný nepomer medzi trestom za klamanie a adekvátnym ocenením čestnosti. Dokonca sa z toho stáva akýsi rituál. Odhalený podvod alebo klam bývajú exemplárne potrestané, pričom ich sprevádza mytológia o nadčasových hodnotách pravdy. Na druhej strane čestné, rovné a hrdé priznanie k chybe alebo klamaniu sa vníma viac-menej ako samozrejmosť.
Aj v tomto prípade by sme mali dať deťom najavo, že pravda si zaslúži ocenenie a pochvalu. Učme ich chápať, čo je morálne, čo konformné, a čo úbohé. Hovorme s nimi o sile odvahy a schopnosti obhájiť si nielen pravdu, ale niesť za jej vyslovenie primerané následky. Prirodzene, nebude nič lepšie, ak v tomto smere začneme slúžiť ako dokonalý príklad.
Premeny veku
Musíme však ostať realistami a brať život v celej jeho tragikomickosti. Už s prvými príznakmi puberty a dospievania budeme u našich detí pozorovať, že sa menia na dospelých a takmer všetky vznešené zásady, ktoré sme im vštepovali, dostávajú poriadne na zadok. Žiaľ, s týmito neodvratnými premenami veku urobíme sotva niečo podstatné. Neodmysliteľne patria k dospievaniu a vymedzovaniu sa voči svetu dospelých.
To, že náš pubertálny syn alebo dcéra občas klamú, je skrátka fakt, ktorý má podobu generačnej štafety, keďže my sme neboli iní. Úspechom už bude, ak si náš potomok uchová pre budúci život niekoľko základných poučiek, ktoré mu dovolia chodiť so vztýčenou hlavou. A že raz bude používať pravdu rovnako kreatívne ako my sami? Účinná obrana zdravého rozumu vo svete nerozumu máva mnoho podôb a možno práve toto je jedna z nich.
