Príklad na príklade
Malá story. Pred rokmi som mal kolegyňu, ktorú okolnosti občas nútili vodiť trojročného syna do redakcie. Chlapčisko si na osadenstvo skoro zvyklo a osmelilo sa. Raz sa mladý nemienil vpratať do kože a po ikstom napomenutí matka konečne zasiahla.
Necapla ho, ale zaviedla do kuchynky a z pol metra na neho spustila krik ako seržant na nováčika. Keď syna odviedol manžel, ospravedlnila sa a pripomenula, že dieťa by nikdy neudrela. Viem, ale ten krik ma mrzí, dokončila už spoza kompu.
50 : 50
Žiaľ, profíci z branže majú v tom tiež menší hokej, keďže jednotný názor neexistuje. Pre mňa osobne bola táto vec vždy celkom jasná. Deti spomienky na fyzický trest nemajú, keďže žiadny nebol. Iba jeden, jediný raz zlizol syn otcovskú facku, ale tá musela prísť, aby vyvážila môj stres a obavy, či skôr jeho drzosť a klamanie. Dodnes si ju pamätá. Niekedy sa k nej vrátime len preto, aby sme sa na seba usmiali.
Istá skupina odborníkov ale tvrdí, že správne udelený a vyvážený trest býva nutný. Dokonca sa dá v istých prípadoch hovoriť aj o treste fyzickom, ale za presne špecifikovaných podmienok. Myslím, že práve na tomto území platí stará známa zásada – všetko s mierou. Klepnúť dieťa po zadočku alebo po ruke sa z nášho pohľadu za fyzický trest ani považovať nedá, ale drobec si čertovsky dobre zapamätá, čo stálo na jeho začiatku.
Bez rozhodcu
Zložité situácie „trestaný versus trestajúci“ nemajú sudcu, ani rozhodcu. Otec a matka sú v tom výstupe jediní dospelí, a tak by sa mali správať. V prvom rade musí dieťa vedieť, prečo má byť potrestané. Samozrejme s ohľadom na vek a konkrétny prehrešok.
Nikdy trestom neponižujme, to nám dieťa nezabudne do smrti. A ešte niečo. Zásadne netrestajme v afekte, zo zlosti alebo v stave rozčúlenia. To nemá s trestom nič spoločné. Ak sa už rozhodneme pre fyzické potrestanie, zvoľme skôr symbolickú dramaturgiu, pričom je nevyhnutné vzápätí na všetko zabudnúť a už sa k veci nevracať.
Jedno zlaté pravidlo
Kontraproduktívny trest býva hádam to najhoršie, čo môžeme ako rodičia voči svojej ratolesti spáchať. Nech nás Boh chráni, aby sme potrestali nešťastne rozbitý pohár alebo karambol plynúci z evidentnej snahy dieťaťa pomôcť. Taká nespravodlivosť sa ťažko „deletuje“ a dokáže naštrbiť týždne a mesiace vzájomného vzťahu.
Vek a forma
Nech nám ani nenapadne, aby sme fyzicky trestali dieťa, ktoré ešte nemá dva roky. Taký človiečik nemá najmenšieho šajnu o delikátnom spojení medzi činom a následkom. Vo vyššom veku vinníka nahraďme fyzický trest radšej psychickou výstrahou, napr. mlčaním alebo odťažitejším správaním. Prirodzene, s citom. Dieťa si totiž takéto správanie môže vysvetliť aj tým, že ho prestávame mať radi.
Bez pochvaly nie!
Ak naše správanie postavíme na absurdnom generačnom odstupe a koncepte „hodiť do vody, nech sa učí plávať,“ je vysoko pravdepodobné, že v dieťati vypestujeme ťažké komplexy menejcennosti a nízke sebavedomie. Vždy to bola prostá, ale spoľahlivá rovnica.
Motiváciou a pochvalou dokážeme podstatne viac, ako trestom alebo hnevom dospelého. Rodičia sú pre dieťa všetkým, a preto musia z našej strany cítiť plnú podporu v každom okamihu. Aj napriek tomu ak ani to vysvedčenie nie je úplne podľa našich predstáv.
