Nejde len o autority
Bežné prejavy hnevu u detí sa masívne spúšťajú v tzv. období vzdoru, teda medzi 2. a 3. rokom života. Nikto z nás si tieto prelomové roky nepamätá, a tak na ne rodičia reagujú bez získaných skúseností. V tomto vekovom intervale sa náš drobec aktívne vymedzuje voči okolitému svetu, teda aj nám – rodičom. Intenzívne a tvrdo pátra po hraniciach, ktoré oddeľujú planétu detí a dospelých, svet skutočný a vysnívaný, ale zároveň skúma aj sám seba.
Autority sú pre neho iba na to, aby s nimi bojoval a zaťato skúšal, pokiaľ sa dá ešte zájsť. Pre rodičov nebýva v tejto fáze nič dôležitejšie, ako veľmi citlivo, zodpovedne a s rozvahou narysovať pre nášho človiečika jeho hracie pole. Len takýto priestor bude pre neho bezpečný, jasný a disponujúci nemennými pravidlami. Prirodzene, píše a kváka sa o tom pomerne ľahko, ale v tomto období treba napnúť všetky sily a siahnuť až na samé dno trpezlivosti, aby obidve strany prešli svoje „bojové pole“ so cťou a bez pocitu sklamania.
...a koniec nevidno
Nalejme si ale čistého vína. U mnohých detí zvykne obdobie vzdoru frčať ďalej, a to aj napriek učeným poučkám, že po treťom roku postupne odznieva. Otec a matka tak stoja pred problémom, čo nefunguje alebo – čo býva ešte horšie – kde vo výchove urobili chybu. A tak sa začne horúčkovité rekapitulovanie.
Reagovali sme správne, keď sa náš nabrúsený mládenec hodil v shope o zem? Bolo naozaj rozumné capnúť ho po nohaviciach? Nezačal si časom myslieť, že ho ľúbime menej? Urobili sme zle, ak sme mu v mene rodinného pokoja ustúpili a nechali ho sledovať telku aj po dohodnutom čase? Nezačal našu ústretovosť zneužívať a teraz to skúša stále dookola?
Korene hnevu
Vyplatí sa vedieť, že oveľa častejšie sa hnevajú deti, ktoré sú pod neustálou paľbou príkazov, požiadaviek a odporúčaní. Veľmi často tiež vybuchne hladné alebo unavené dieťa. Hnev „bez príčiny“ býva pre dieťa veľa ráz jedinou schodnou cestou ako sa vysporiadať s ohrozujúcou realitou rodičovských hádok, nebodaj rozvodom, zásadnými zmenami v živote celej rodiny, alebo stratou blízkeho človeka.
Často býva v takomto hneve ukrytá ťaživá frustrácia, že kolektív naše dieťa neprijal medzi seba alebo ho okato a transparentne obchádza. Prirodzene, jednou z príčin výbuchov hnevu sú aj vrodené predispozície. Aj preto je občas dobré popátrať v pamäti a pokúsiť sa v dieťati vidieť naše vlastné reakcie.
Zmeny, alebo nie?
Ak sa dieťa – spolu s nami – úspešne prenieslo cez nástrahy obdobia vzdoru, začína byť vo svojich reakciách stabilnejšie, dokáže veci posudzovať s nadhľadom a svet okolo vníma „skúsenejšími“ očami. Skrátka, opantá nás dojem, že je po všetkom. o to horšie sa cítime vo chvíli, keď sa dieťa vráti k neznesiteľnému správaniu.
V prvom rade hľadajme – čestne a poctivo – chyby u seba. Venujeme nášmu dieťaťu dosť času? Sme ochotní ho vždy vypočuť, poradiť mu a nechať ho, aby si v našej blízkosti emočne oddýchlo? Dokážeme mu dodať sebadôveru a vybudiť jeho energiu? Sme nielen rodičmi, ale aj dutými vŕbami?
Možno si to celkom nepripúšťame, no náročný pracovný deň, ktorý máme za sebou, dieťa vycíti už pri našom nevrlom pozdrave vo dverách. A čo potom nový súrodenec, nový partner alebo nové bývanie? Sme schopní dostatočne vyhodnotiť a následne vybalansovať tieto prelomové situácie v našich spoločných životoch? Nech nás neklame, že dieťa na takéto údery občas reaguje takmer nezúčastnene.
Niekde v hĺbke duše bojuje so všetkými besmi a trápeniami veľmi tvrdo a bolestne. Aj preto s ním hovorme oveľa skôr, ako nás k činu prebudí hnev, krik alebo ťažko kontrolovateľné reakcie.
