Skončilo to zle
Pán Ivan sa o tom rozpráva nerád, keďže odchod detí bol iba jednou traumou z nedávneho obdobia. S manželkou sa, žiaľ, po troch rokoch bez detí s ťažkým srdcom rozviedol. Keď o tom dnes premýšľa, stal sa pre ňu takmer náhradným synom. Všetko sa začalo točiť len okolo neho. Kedy príde domov, kam zase ide, čo chce navariť, či bol konečne u toho lekára, prečo má zase ostať doma sama, nie, na sex nemá náladu...
Bežné rodinné dialógy tak hrozivo rýchlo nahradili manželkine monológy. Náhle sme nemali spolu o čom hovoriť, konštatoval Ivan rezignovane. No a keď sme už aj o niečom rozprávať začali, žena sa rozhodla, že ma treba – chlapa po päťdesiatke – odznovu vychovávať. Mal som pocit, že si to ani ja, ani ona nezaslúžime, ale ďalej to už nešlo.
Žena mi kvočkovatie
Pokiaľ si pamätám, Peter bol v našej triede športovcom telom i dušou. Ako manžel k tomu viedol aj svoju rodinu. Spýtal som sa ho, ako znášal odchod detí z domu a odpoveď ma dokonale prekvapila. Ako? No ako šancu, odpovedal bez uvažovania. Žiaľ, mal som trochu smolu, lebo manželka sa rozhodla pre úlohu rodinnej kvočky, dodal roztrpčene.
Takmer niet víkendu, aby nebežala za dcérou alebo synom. Varí im, pečie. V lete zavára a núti ma miešať slivkový lekvár. Dokonca bola aj na rodičovských schôdzkach, keď dcéra nestíhala. Škoda mlčať, priateľu, škoda mlčať... Snažím sa, aby sme športovali obaja a trávili čas spoločne, ale drhne to. Žena mi hovorí, že nemá čas, veď deti ju potrebujú.
Dcéra žije ďaleko
Môj veľmi dobrý priateľ má jedinú dcéru, ktorá sa im vydala za Atlantik. Spomínal, že sám to dlho rozdýchaval, keďže o druhé dieťa pred rokmi prišli. Brániť v odchode jej ale nemohli a nechceli. Ženu to skoro položilo, ale obom im pomohla šťastná náhoda.
Asi po dvoch mesiacoch od dcérinho odchodu sa ozval kolega z výšky. Má vraj dcéru, ktorá hľadá v meste podnájom. Dozvedel sa, že žijú so ženou sami, a tak sa nezáväzne pýtal, či by nebolo možné... Manželka najprv tvrdo odmietala, no dnes u nich panuje normálna, takmer rodinná prevádzka. Kolegova dcéra im pomohla zmeniť život a vytiahla ich z najhoršieho.
Odborníci majú jasno
Z pohľadu psychológa je snaha bojovať s plynúcim časom alebo odchodom detí z domu donkichotským bláznovstvom. Osamostatnili sme sa my a svoj vlastný život začnú žiť aj naše deti. Odborníci nazývajú tie pocity smútku a prázdnoty, ktoré odchod detí sprevádza, syndrómom prázdneho hniezda.
Liekom na smútok za deťmi je pozitívne myslenie
Najlepším spôsobom, ako sa s touto neľahkou životnou etapou vyrovnať, je nutnosť myslieť pozitívne. Psychológ radí, aby sme si na stôl položili plusy, ktoré nevyhnutným odchodom detí ešte môžeme získať. Život predsa ponúka tisíce príležitostí, ktorým sa môžeme venovať, aj keď sme s manželkou zostali sami. Napríklad...
Pozitíva odchodu detí z domu:
- S prekvapením zistíme, že máme more voľného času.
- Vyrazme po rokoch na dovolenku vo dvojici.
- Cestujme a spoznávajme nové a neseďme pred telkou.
- Pokúsme sa každý deň do manželky opäť zamilovať.
- Ak žijeme sami, nebojme sa hľadať nové vzťahy.
- Vyšší vek nebola a nie je milosrdná čakáreň na smrť.
Je len na nás, ako si život po odchode detí zariadime. Snáď by sme sa mohli inšpirovať slovami spomenutého pána Petra, ktorý po celý život rád športoval a ostal aktívny. Odchod detí z rodného hniezda jednoducho videl a uchopil ako novú, lákavú šancu.
