Stále vpred!
Pokrok sa zastaviť nedá. A tak sa aj vo výchove našich detí objavujú neustále nové trendy, prístupy, riešenia a odporúčania. Niežeby na tom bolo niečo zlé! Avšak poniektoré signály, ktoré sa čoraz častejšie vynárajú z radov mladej generácie, nedávajú spať psychológom ani pedagógom. Ukazuje sa totiž, že miera civilizačného pokroku sa pozitívne neodráža na kvalite výchovy mladých, resp. na ich osobnostnom profile.
Podľa vyjadrení početných odborníkov to už zašlo dokonca tak ďaleko, že generácia dnešných tínedžerov má s vlastnou dušou, stresom a úzkosťami oveľa väčšie problémy ako ich rodičia, či starí rodičia. A pritom nejde len o módne, často citované heslá typu „depka do každej modernej rodiny“ alebo „xanax to istí...“ Terčom pokroku, a predovšetkým jeho skrytých negatív, sa stáva vyvíjajúci sa mozog detí a adolescentov.
Prvé roky? Bez alternatívy
Pre psychológov ostáva nespochybniteľnou mantrou, že človeka formujú najmä jeho prvé roky života. Isteže, je to celkom stará vesta a svet sa bez pardonu hýbe dopredu. Napríklad taký všedný plač dieťaťa a reakcie jeho rodičov. Moderné trendy často radia nechať dieťa vyplakať a zakrátko už stíchne samo. Netreba k nemu skákať v okamihu, keď v postieľke spustí večernú tirádu. Tvrdý život sa predsa s nikým nemazná, nie?
Odborníci, ale radia pravý opak. Človiečik žijúci na tomto svete sotva pár mesiacov neovláda inú metódu komunikácie ako plač, úsmev alebo bezbranné gestá. Ako si má privolať pomoc, úsmev, teplo a pohladenie, ak nie hlasitým krikom alebo slzami? Ak dieťa v tomto veku, a vo chvíľach stresu, necíti teplo ľudského dotyku, nevidí známe tváre a nepočuje nezameniteľný hlas, odrazí sa tento deficit aj na rozvoji jeho rastúceho mozgu, budúcej schopnosti zvládať tlak alebo kľúčovej empatii k iným ľuďom.
Obdobné riadky možno napísať aj o kŕmení, resp. dojčení našich ratolestí. Neraz sa totiž stáva, že sa tento biologicky najprirodzenejší model výživy dieťaťa nahradzuje umelým variantom. Dôvodov a príčin pritom býva naozaj veľa. Raz ide o vážne prekážky medicínskeho rázu, inokedy sú argumenty trochu sporné, a často ide len o „kozmetické“ alebo iracionálne tvrdenia. Napokon, tento proces ostáva vo výsostnej kompetencii každej matky.
Ak ponecháme bokom kľúčovú úlohu materského mlieka pre organizmus bábätka, predstavuje dojčenie aj nenahraditeľný fyzický a duševný kontakt matky s dieťaťom. To, čo obidve strany tohoto malého zázraku prežívajú počas tichých intímnych okamihov, nemôže v ich životoch nahradiť nič iné.
Perina rodiny
Tlak doby, extrémny individualizmus alebo spoločenský úspech na prvom mieste? Čo je za tým, že na vlastné deti nemáme toľko času, koľko od nás potrebujú? Prečo sa spomedzi ľudí všeobecne vytrácajú spojenia – veľká rodina alebo blízke príbuzenstvo? Prečo tieto osoby a ich životy nezaraďujeme aj do našich životov? Žiaľ, dnešné moderné deti poznajú často len svojich rodičov. A doplnené s nádychom holého cynizmu, neraz to býva len mama...
Áno, a potom sú tu spolužiaci a zopár detí zo susedstva, pravda, ak dajaké vôbec sú. Starí rodičia? Tí žijú buď príliš ďaleko alebo sú na mobile, na skype, prípadne sami nemajú čas, lebo sú nútení chodiť stále do práce. Mnoho detí tak rastie a trávi voľný čas v bubline najužšej rodiny. Lenže aj tá býva zviazaná sporom s časom, kariérou a peniazmi.
Spoliehať sa na to, že dieťa napĺňajú a formujú väzby v podobe sociálnych sietí, školy alebo piatkového tréningu, je tragicky málo. Psychológovia upozorňujú, že dnešným deťom chýbajú autentické, komplexné a obohacujúce kontakty s iným dospelými, ktorí by sa mali stať účastníkmi ich výchovy. Tento sociálny mínus sa prejavuje síce pozvoľna, ale deštruktívne.
Voľne sa pasúc
Sorry a vo všetkej úcte. Toto slovné spojenie som ešte pred časom počúval pri pohľade na hrajúce sa a vytešené decká kdesi na ihrisku alebo na lúke. Rozkošné ľudské mláďatá boli zabrané do hry a patril im svet. Model moderného človeka akoby s touto zásadnou vecou prestával počítať. Deti sú nalepené doma, buď na kompe, alebo tablete. Ak sa už kdesi vonku zhromaždia, sedia po skupinkách s hlavami zaborenými do mobilov. Čas na hry vonku sa zredukoval na slová „byť vonku“. Hry spojené s vlastnou fantáziou, spontánnymi nápadmi, či s podporou prírodných živlov, akosi miznú. Škoda, že bez náhrady.
A viete, že sa tomu už ani veľmi nečudujem. Takmer denne na ulici vídať mamy alebo aj oboch rodičov s kočíkom. Okaté dieťa užasnuto sleduje svet okolo, no dospelý sa venuje telefonovaniu alebo „browsovaniu“ cez mobil. Vytráca sa spontaneita rozhovoru, spoločný smiech, prekvapenia padajúcich jesenných listov, nekonečné odpovede na nekonečné otázky.
