Batoľa bez plienok
Odborníci sa vzácne zhodujú, že puberta v istom smere pripomína časy, keď sa okolo nás dieťa ešte len batolilo. Ten malý, rozkošný drobec sa v tom čase hýbal na svete práve tak prekvapene a nemotorne, ako dnes naša pravidelne uplakaná dcéra alebo uhrovitý, mutujúci syn. Obidve strany tohoto príbehu sú riadne vykoľajené a často bezradné, keďže pubertiak si nejde – tak ako batoľa – na povel ľahnúť a neprespí desať alebo dvanásť hodín v kuse. Naša dcéra alebo syn hľadajú v rokoch puberty každý deň desiatky odpovedí na stovky otázok, pričom už často ani nevedia, čí vlastne sú. Divoko a nadšene pátrajú po slobode, po charaktere svojej osobnosti, ostro sa vymedzujú voči všetkým dospelým a skúšajú, či a ako ich udrží tenký ľad života. Detstvo a jeho „večné“ istoty sú odrazu preč. Nastupuje trvalá neistota, druhé pohlavie a neprebádaná sexualita. Mladý človek je nielen vo vleku víriacich sa hormónov, ale mení sa aj jeho myslenie, uvažovanie. Dokáže postupne myslieť tiež abstraktne a v širších súvislostiach. Skúma tak svet okolo, ale aj svet v sebe.
Otcom v repríze
Asi veľa žien súhlasiť nebude, no muž má s podobnými situáciami, ktoré puberta do rodiny prináša, dvojitú skúsenosť. Keď manželka ešte ich dieťa len „nosila“, boli dni, často týždne, kedy v nej hormóny podchvíľou explodovali. Plač striedali hysterické výstupy, detskú radosť obavy a bezdôvodný hnev na manžela prerastal veľa ráz až do odporu k jeho nehe a snahe pomáhať. Budúci otec to však znášal s láskou a rád, bez zbytočných rečí. To sa však s narodením dieťaťa odložilo. A tak sa neraz stáva, že manžel a otec funguje v časoch puberty ako dvojitý airbag.
Z jednej strany sa dožaduje svojich budúcich práv a nárokov dospievajúci potomok, na druhej strane ihriska operuje emočne vybudená matka, ktorá sa, samozrejme, správa len matersky, aj keď v mnohých prípadoch, tiež pod vplyvom hormónov. No, vyznieva to asi trochu knižne, ale otec by sa mal v čase puberty svojej ratolesti snažiť zachovať v každom ohľade chladnú hlavu, byť najmä mužom činu a nepripustiť plané, obojstranne vzrušené a emóciami nabité debaty, ktoré rodine len škodia. Matka predsa len vidí svoje dieťa inými očami a vo väčšine situácií najmä srdcom.
A pritom sa zrejme dá veriť tým psychológom, ktorí tvrdia, že to výbušné, často protivné a provokatívne správanie našim pubertálnym „tínom“ naordinovala sama evolúcia. Jeho skrytým, snáď aj veľkolepo zamýšľaným zmyslom je vymaniť sa z rodičovskej gravitácie do tej miery, aby mohli konečne dospieť a začať svoj vlastný život.
Otcova tajná zbraň – na rovinu a krátko
Ako teda s pubertálnym potomkom vychádzať bez straty osobnej dôstojnosti, nervov alebo ešte horších dôsledkov? Tých päť až osem rokov telesných a duševných premien by síce malo byť v réžii rodičov, ale nie na úkor osobnosti dieťaťa. Otec má v procese výchovy jednu tajnú zbraň, ktorou je práve to, že je chlapom. Viesť s rozkokošeným pubertiakom debatu s vreckovkou v ruke, skrátka a dobre, nefunguje. Hovorme vždy jasne a priamo, ale s rešpektom voči názorom dieťaťa.
Vytvorme obojstrannú atmosféru fair play, kde súper ctí súpera. Nastavme si jasné pravidlá hry, ktoré by mali čiastočne vychádzať aj z myšlienok a názorov dcéry alebo syna. Napríklad, že nič na svete nie je zadarmo a chcieť nový mobil nepredpokladá naťahovať ruku smerom k rodičom. A pozor, nedokazujme deťom, že vieme všetko lepšie. Táto cesta k zosmiešneniu je sakramentsky krátka a dosť tvrdá. Nevyhýbajme sa pri občasných spoločných rozhovoroch témam sexu, smrti alebo morálky. To, že naše deti vedia, poznajú a hľadajú, je každému jasné, ale využiť vzácnu možnosť usmernenia ich názorov nehádžme ľahkovážne za hlavu.
A ešte niečo, nikdy sa nedajme zahnať do kúta rebelantsky krásnou hlavou, ktorá má vo všetkom jasno. Vďaka vecnosti, ochote počúvať, partnerstvu a úcte k názorom toho druhého, snáď obidve zúčastnené strany pubertu prežijú v relatívnom zdraví.
