Pomýlená štafeta
Človek ostáva nepoučiteľným, a to za všetkých okolností. Darmo sa kontroverznej téme prenášania ambícií z rodičov na deti venujú odborníci, laici a médiá, poniektorí z rodičov bývajú v tomto smere dokonale hluchí a slepí. Ak som to nedokázal ja, syn alebo dcéra to zvládnu! Občas stačí zo strany dieťaťa maličký náznak talentu, prípadne prejaveného záujmu o niečo, čo kedysi skúšali otec, či mama, a v jednej chvíli sa roztáča kolotoč s nejasným koncom, no poznačený boleniami hlavy na oboch stranách.
Futbal, balet?
V istom zmysle býva celkom prirodzené, ak syn lieta za loptou a dcéra sa rada točí pred zrkadlom, a pritom strúha detsky sladké tanečné figúry. Nezrelí, necitliví, a najmä samoľúbi rodičia začnú vzápätí splietať predstavy, ktoré vidia ich deti už vo futbalovom repre alebo na pódiu divadla. A často ich nezaujíma ani elementárny názor dieťaťa. Stihnúť posledný vagón vlastných zmeškaných ambícií je pre nich prednejšie.
A potom sa nehľadí na peniaze, na skoré ranné vstávanie, na stres celej rodiny, pokazené víkendy, nerozumné nároky na školáka, alebo dokonca predškoláka. Hlavné je, aby sa ťahali prvé múry šťastnej športovej, prípadne umeleckej budúcnosti nášho potomka.
Tandem hrany otupí
Vyznie to celkom scestne, ba až hereticky, no v istom smere býva šťastím, ak sa na „budúcej kariére“ dieťaťa zhodnú obaja rodičia a tiahnu túto káru v tandeme. Potomok tak vo vlastnej rodine nemáva horký, neodbytný pocit, že stojí medzi dvoma mlynskými kameňmi súhlasu a nesúhlasu, ale rodičia mu pomáhajú a držia palce ako jeden.
Dokonca sa sem-tam stáva, že matka a otec si úlohy spojené s výchovou „budúceho majstra ligy“ rozdelia rovným dielom, čo dieťa zbaví latentného stresu a rôznych časových kolízií. Pravdou však ostáva, že takýto „naočkovaný“ prístup priveľmi nefunguje, čo v detskom veku sotva možno odhadnúť.
Účty platené časom
Modelovať dieťa podľa svojich „plánov po záruke,“ smeruje k niekoľkým bolestivým životným mínusom. V prvom rade ho takto okrádame o skutočné detstvo. Na druhej strane v ňom zadusíme prirodzené vlohy, a možno aj skutočný talent, keďže sme našou tvrdou hlavou dospelého „presne rozoznali“, čo bude pre neho najlepšie. A do tretice si pod sebou pílime konár budúcich vzťahov, lebo jedného dňa sa môžeme od svojho dospelého dieťaťa dozvedieť, že ako rodičia sme v jeho očiach dokonale vybuchli.
Dajme na rady
Už aj čerstvo diplomovaný psychológ vie, že vnucovať dieťaťu naše predstavy a meniť ich tak na „nútených pokračovateľov“ vlastnej netalentovanosti, býva to najhoršie, čo môže rodič vo výchove detí naštartovať. Ani jeden otec, ani jedna matka, nie sú Bohom pobozkaní, aby vopred vedeli, čo by ich ratolesť chcela robiť a dosiahnuť. Iste, dajaký prváčik nám nepovie, čo ho skutočne baví, no treba mu preto vytvoriť náležitý priestor, aby na to prišiel sám.
Všetko, takmer všetko, býva o dialógu, pozornom počúvaní, a možno – ak je to potrebné – aj o porade so skúsenejšími a múdrejšími. Nechajme teda dieťa, aby si dostatočne vyskúšalo, i pod dozorom odborníkov, viacero možností a samo pocítilo, k čomu inklinuje.
Odborníci sa totiž už dávno zjednotili vo fakte, že dieťa má schopnosť autonómne odhadnúť, čo by ho naozaj bavilo, až vo veku okolo desiatich rokov. Prirodzene, vek treba posudzovať prizmou individuálnych rozdielov a rodinného nastavenia. Koniec koncov, puberta po desiatom roku sprudka zabúcha na dvere celej rodiny, a môže všetko dokonale prevrátiť.
