Novodobá nelátková závislosť: bez ihly a tabletiek

Syndróm závislosti

Povedať, že deti sú závislé na počítačoch, možno vyznie trochu poeticky, ale keď použijeme odborný výraz – digitálny heroínový syndróm – verš sa nečakane vytratí. Spomínam si na dobu, keď môj dospelý syn rástol a obaja sme „mydlili“ vtedajší blockbuster – Half Life.

Myslím, že onen „syndróm“ si nás omotal oboch, a nejaký čas trvalo, kým sme hru dohrali. Spätne si uvedomujem, že počas dní, kedy sa hrať nedalo, nás oboch prenasledoval akýsi „absťák.“ Bolo to celkom nečakané a tvrdé prebudenie. Našťastie, táto epizóda bola pre mňa aj pre syna prvou aj poslednou, keďže ju prehlušili iné životné radosti.

Nenápadne, ale o to tvrdšie

Aby sme však uvedené uviedli na pravú mieru. Podľa detských psychológov, závislosť na počítačoch a počítačových hrách sa vytvára v mladom veku nečakane rýchlo. Ten prechod od nevinného, takmer idylického trávenia voľného času k patologickej neschopnosti odolať, sadnúť si a hrať dlhé hodiny, býva prudký a tvrdý.

V istých ohľadoch to vyznieva skoro desivo, ale početné štúdie amerických vedcov dokazujú, že vplyv tabletov, kompov, mobilov alebo herných konzol atakuje presne a do bodky tie centrá ľudskej šedej kôry, ktoré sú zodpovedné za naše sebaovládanie. Povedané na rovinu. Všetky tie skvelé digitálne stroje a mašinky manipulujú hlavy podobne ako tvrdé drogy.

Bez ihly a tabletiek

Medzi lekármi zakorenil ďalší nový pojem – nelátková závislosť. Spájaná je najmä s častým a nekontrolovaným užívaním počítačov. V konečnom dôsledku ide síce o zložitú a neľahko odhadnuteľnú kombináciu rôznych vplyvov, ale jedným z jej dôkazov môže byť napríklad výchovné odobratie počítača rodičmi. Reakcia takto vystresovaných detí je nečakaná. Často podľahnú depresii, trpia úzkostnými stavmi, prípadne vedia byť verbálne drsné až útočné.

Fyziologicky nás počas hrania počítačovej hry alebo zaujímavej mobilnej aplikácie krásne „nakopne“ zvýšená hladina dopamínu, teda neurotransmiteru. Táto chemická látka v nás vyvoláva návyk, pričom navodzuje pocity šťastia, radosti a príjemných chvíľ.

Zodpovednosť z nás nikto nesníme

Zrejme netreba o obsahu toho medzititulku veľmi polemizovať. Zodpovednosť za správanie detí vo vzťahu k svetu jednotiek a núl nesú nesporne ich rodičia. Priznajme si, že virtuálny priestor dneška býva nesmierne zaujímavý a podnetný aj pre nás, starších. Aj dospelák sa niekedy pristihne, že pri „kompe“ trávi hodiny voľného času. Čo ale robiť v prípade detí?

Podľa psychológov by sme mali deťom okolo desiatich rokov dať najavo, že aktuálne žijeme dva svety – skutočný a matrixový. Takýto školák ešte nemá dostatočné vyvinuté mentálne mechanizmy, aby úspešne a dlhodobo odolával virtuálnej realite a nezačal si ju nebezpečne zamieňať so skutočnosťou.

Napriek detským „demonštráciám v predsieni a tichej domácej revolúcii,“ treba jasne a striktne určiť, kedy má v našej rodine zelenú virtuál, a kedy končí. Taký ten max pohodlný model, „ále zapni si a hraj, nakoniec, niečo sa popritom aj naučíš,“ býva spojený s veľkým rizikom.

Keď je napríklad dieťa už doma zo školy, nemusí mať položený mobil na pracovnom stole. Určime si neutrálne miesto, kde si ho v prípade telefonátu alebo inej aktivity, ľahko nájde. Oddeľme od seba tieto dve entity čím skôr, vráti sa to nám aj dieťaťu.