Zmena kurzu?
Zdá sa, že vážená vedecká komunita už prestala hádzať pšeničný rožok s obsahom lepku cez palubu. Napríklad dámy a páni z Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín alebo jeho britský náprotivok tvrdia, že lepok tvorí celkom prirodzenú súčasť výživy odrastenejších dojčiat. Je teda posväteným faktom, že dieťa „žužlajúce“ svoj vysnívaný ranný „rožťok“ neriskuje – vďaka svojej osvietenej matke – žiadne zdravotné komplikácie.
Lekárska komunita pridáva k tejto citlivej téme aj príslušné vysvetlenie. Ak býva dojčené dieťa vo veku okolo šiestich mesiacov vo svojom jedálničku postupne konfrontované aj s obilnou kašou, dokáže prítomný lepok celkom vhodne potláčať hrozby spojené s možnou alergiou na lepok, prípadne celiakiu. Takže z času na čas sa biely rožok v ruke nášho dieťaťa môže javiť ako prijateľné, aj keď emergency riešenie.
Čo sa za mladi naučíš
V tejto súvislosti však tí istí odborníci upozorňujú na inú skutočnosť, ktorá ostáva nenápadne v pozadí. Ak sa matke v prvých mesiacoch života podarí dieťa, sem-tam „opiť rožkom,“ ostáva vysoko pravdepodobné, že potomok – ako dospelý jedinec – naskočí do obľúbeného vagóna s označením „malá dobrôtka vyrieši každý stres“. Pravdaže, nehovoríme len o jednom rožku v zmysle záchranného kolesa, ale nekontrolovanej batérii rožkov.
Býva preto dosť pravdepodobné, že takéto dieťa si o niekoľko málo rokov zvykne svoju nervovú sústavu kormidlovať kusom orieškovej čokolády, zmrzlinovým pohárom alebo cielenými večernými nájazdami do útrob chladničky, keďže „dnešný deň bol horší ako v zlom filme...“ Konce takéhoto „antistresového maškrtenia“ potom bývajú spojené s priúzkymi sukňami alebo nohavicami, prípadne stresom uvidieť sa po sprche v zrkadle.
Prirodzene, málokomu napadne dávať do súvislosti dva deje, ktoré od seba delí aj dvadsať rokov. Dnešný drobec si skrátka rozkošne „žužle“ svoj rožok a mama je pokojná, lebo nakúpiť proste treba. Lenže na druhej strane bude ten istý drobec, ale už o dvadsať rokov starší, liečiť svoj denný stres alebo depku nezriadeným nočným maškrtením. Ako sa vraví – niečo za niečo.
Nič nové, ale poučné
Aj keď sa pri hlbšom zamyslení napokon ukáže, že v zásade nejde o nič nové, sú tieto riadky v istom smere poučné. Prinášajú totiž typický, tak trochu schizofrenický postoj dnešného človeka k svetu a životu. Na jednej strane sa vyzdvihuje, a to takmer formou cieleného nátlaku, že zdravý životný štýl je dokonalý ideál, ku ktorému musíme smerovať zo všetkých síl – všetci, bez rozdielu, takmer pod hrozbou exkomunikácie z radov moderných ľudí.
A na druhej strane, s istým pocitom zadosťučinenia a úľavy vítame predchádzajúcimi generáciami overené postupy, ktoré jednoducho fungovali a vždy budú fungovať. To je aj náš minipríklad dieťa verzus biely rožok.
Mám toho za sebou už veľa a nemusím sa spovedať marketingu, lifestylovým povedačkám a najrôznejším úletom, ktoré prežijú najviac jedno leto. Aj preto súhlasím s myšlienkou mojej zvečnenej starej mamy, ktorá od štrnástich – ako sirota – vychovávala ďalších štyroch mladších súrodencov. Občas, vo chvíli akéhosi unaveného zamyslenia sa, povedala:
„Matka môže v každej situácii spoliehať na jednu vec. Svoje dieťa cítila a bude cítiť na celom svete ako prvá, a to hovorí o všetkom...“
