Pod jednou strechou
Rozhodnúť sa pre spoločný život s partnerom býva výzva ako hrom. Ak si v tomto smere odmyslíme bežné povinnosti, najrôznejšie starosti a praktické detaily, ostáva tou najväčšou výzvou spolužitie s dieťaťom, či deťmi partnera. Stoja proti sebe – svet dvoch dospelých, z ktorých je jeden vlastne cudzincom, a svet dieťaťa, zaplnený otázkami a očakávaniami.
Sprvu sa všetci snažia veci vnímať pozitívne a každý mini konflikt sa dusí v zárodku. Takéto oťukávanie je v poriadku a môže mať na budúci vývoj blahodarný vplyv. Ak sú však väzby medzi dieťaťom a rodičom nevyvážené, oči nového partnera túto asymetriu skôr, či neskôr odhalia a zákonite prichádza k prvým zakopnutiam.
Banality aj vážne otázky
Občas sú to banality, ktoré biologický rodič ani nevníma, no partnera začnú iritovať. Často pod povrchom narastá tlak. Čo robiť, ak je dieťa evidentne rozmaznané a so svojím rodičom v podstate úspešne a trvale manipuluje? Partner si musí byť vedomý, že vstupuje na citlivú a mimoriadne výbušnú pôdu, takže tomuto faktu musí prispôsobiť aj ten najmenší krok.
Nie je predsa dosť dobre možné, aby dieťa v predškolskom veku „úkolovalo“ vlastnú matku. Napríklad odmietne pripravený obed s poukázaním na to, že príloha mu nevyhovuje a chce rýchlu nápravu, teda namiesto zemiakov chce ryžu. Konflikt vygraduje v okamihu, keď matka vyskočí a začne hladnému špuntovi zvolenú ryžu chystať.
Dve strany jednej mince
Výchova dieťaťa by mala byť v takomto sociálnom vzorci vecou oboch dospelých, oboch. V našom prípade, skrátka, matka nemôže partnerovi argumentovať myšlienkami o potláčaní osobnosti dieťaťa, alebo vetou, že to chce čas, ona to zvládne sama. Iste, všetko toto by si partneri mali vydiskutovať ešte pred spoločným súžitím, ale teória máva k praxi ďaleko.
Každý detský psychológ takejto dvojici odporučí, že na výchove dieťaťa sa treba nielen vopred jasne dohodnúť, ale ju aj spolu realizovať. Samozrejme, že zo strany partnera ide takmer vždy o tanec medzi vajcami, no o to viac si treba určiť presné pravidlá hry. Žena i muž by mali mať v hlave dokonale upratané dávno predtým, ako za sebou po prvý raz zatvoria spoločné dvere domácnosti.
Riešiť horúce karamboly – či je to ryža, alebo zemiaky – pred samotným dieťaťom býva nielen holým nezmyslom, ale čírou katastrofou. Konce takýchto diskusií sú často konečné, a takmer vždy bez víťaza.
Hovoriť a počúvať
Múdre hlavy dobre vedia, že výchova nemá začiatok ani koniec, rovnako ako jej nevládnu nemenné pravidlá. Keď sa rozhodneme pre spoločný partnerský život, venujeme otázkam výchovy dieťaťa prvoradú pozornosť. Samozrejme, nemôžeme byť pripravení na každú eventualitu, ale východiská, stanoviská alebo predstavy poznať musíme.
Dieťa sa môže sem-tam zaťať a zadupať nohami. Dokonca mu dáme niekedy za pravdu, ale vždy sa na tom – vopred – zhodnime s partnerom. Nekopme si medzi sebou tiché a zradné zákopy, ktoré dieťa medzi partnermi bezpečne vycíti. To, že dieťa právne a biologicky patrí iba jednému z nich, nie je dôvod rezignovať na spoločný postup.
Vyjasnime si preto aj tie najmenšie detaily, lebo kameňmi hýbu práve tie malé kamienky. Ak je pre nás capnutie po zadku lepšie ako sto slov, preberme si to vopred. Keď sme sa doma naučili, že dieťa svojím rodičom neodvráva a zje, čo je na tanieri, preberme to vopred.
Ale to isté platí o umytých zuboch, upratanej izbe alebo správaní sa na verejnosti. Preberme to vopred. V tomto zmysle prakticky niet banálnych, ani samozrejmých vecí. Sú len príčiny a následky. No a kdesi medzi nimi sme my dvaja s partnerom a dieťa, ktoré chce a musí byť nadovšetko milované.
