Späť k budúcnosti
Nebýva jednoduché spojiť minulé a súčasné. Zdá sa však, že fenomén tzv. slow parenting, teda „pomalého rodičovstva“, takmer krasopisne kopíruje starú a generáciami osvedčenú latinskú múdrosť „festina lente“, čiže – ponáhľaj sa pomaly.
Odborníci aj bežná prax ukazujú, že práve tento princíp má pomerne veľkú šancu presadiť sa ako nový prístup vo výchove rodičov aj detí. Kľúčovú myšlienku pritom tvorí prostý fakt, že okrem detstva našich detí nám v živote sotva niečo zásadné utečie.
Vlastnými slovami
Snáď neuškodí, ak sa na ono „pomalé rodičovstvo“ pozrieme aj cez lupu, a to rovno pod pokrievkou. Podstatou tejto myšlienky je nový uhol pohľadu na poslanie rodiča a jeho každodenné úlohy pri výchove svojho potomstva. Ide o takmer programovú snahu komplexne zvoľniť tempo, a to nielen vo vzťahu k sebe samému, ale najmä k svojim ratolestiam. Malý príklad hádam napovie. Detské ihrisko. Dcéra je zabraná do hry s kamoškami, no nás tlačí čas, keďže zoznam povinností je príliš dlhý a času opäť menej ako málo.
Americká odborníčka na prenatálnu a perinatálnu psychológiu Dr. Carrie Contey sa už zhruba desať rokov zaoberá problematikou „tempa rodiny a s ním spojenou výchovou detí.“ Podľa jej slov je dnešná rýchlosť, dynamika a obecne prijímaný dôraz na všemožné „stíhanie“ škodlivým prvkom v krehkom vzťahu dieťaťa a rodičov.
Rodinný život ako keby rezignoval na to, čo je jeho podstatou. Maximálne otvorený, komplexný a v každom okamihu hlboký kontakt dvoch bytostí – dieťaťa a dospelého. Podľa jej vlastných slov, rodina je „inkubátor pre lásku, tvorivosť, harmóniu, zábavu, úctu a súcit“.
S presným zámerom
Fenomén pomalého rodičovstva stavia na tolerancii, porozumení a citlivom prístupe k detskej duši aj v okamihoch, kedy sa nám to akosi „nehodí“. Nakoniec, pozná to každý rodič. Dieťa je práve ponorené do hry, ale my ho z nej vytŕhame a začíname súriť, lebo žijeme v napätom časovom rozvrhu. Model „slow parenting“ vznikal s celkom presným zámerom – rešpektovať vo väčšej miere a programovo jedinečný, ale prirýchlo plynúci detský svet, všetku jeho fantáziu a hlboké zaujatie hrou a vášnivým pozorovaním.
Detskí psychológovia a pedagógovia s týmto postupom súhlasia a masívne ho podporujú. Zmysel takéhoto krátkeho „zastavenia času“ je pritom nesmierne cenný – nielen pre dieťa, ale aj pre samotného rodiča. Práve z týchto kratučkých a takmer pominuteľných detailov sa odvíja hĺbka prežitku a zážitku pre obidve strany.
Náhliť sa, keď je naše dieťa dieťaťom? Kedy sa potom zastavíme? Pri maturitnom plese, alebo jeho sobáši? A čo nám z dní jeho útleho detstva potom ostane? Pár neostrých fotiek, dajaké to povinné selfie, náhodné videá alebo prvé topánočky? Predsa len, silné emócie a osobité spomienky stoja oveľa vyššie. Na oboch stranách, na to nezabúdajme.
Kde brať a nekradnúť?
OK, až sem sa už nesú hlasy, ktoré – žiaľ, neraz oprávnene – argumentujú, že čas nie je predsa gumený. Ako sa dá s malým dieťaťom „zastaviť, pozorovať a podporovať“, keď človek často nestíha ani svoje vlastné povinnosti? Možno to vyznie rúhavo a popudíme značnú časť čitateľstva, ale jediné, čo funguje, je dospelé a rozumné organizovanie času.
A aby to bolo ešte ťažšie, rodičia by mali počítať s tým, že dieťa by malo v takýchto okamihoch prežívať silu a význam rodiny veľmi intenzívne a naplno.
Podľa odborníkov býva pre rodičov jednou z podmienok tohoto prístupu aj premyslenejšie nakladanie s vlastným časom. Ak sa v istej chvíli intenzívne venujeme deťom, nemali by sme sa – použijeme eufemizmus – rozptyľovať inými činnosťami.
„Browsovanie, fejsbúkovanie“ alebo neodkladne dlhý telefonát s priateľkou, je absolútne nevhodnou kulisou takéhoto času. V zásade sa potom rodič stáva – „sorry“ za anaológiu – neplatenou babysiterkou, ktorá si svoje odrobí, odsleduje, odstráži a večer, keď dieťa zaspí, má konečne „padla“.
Pre dospelého človeka-rodiča by mala byť výchova na prvom mieste jeho „kariéry“. Ak bude drobec sledovať maminu či tatina pri type výchovy, ktorá má formu „á la au pair“, sotva raz bude lepším rodičom.
Napokon, Dr. Conteyová hovorí jasne, že rodina je jedinečná entita, ktorá môže čerpať z pomalého rodičovstva presne toľko, koľko do nej vložíme my sami. Urobiť deťom z piatkového večera alebo nedeľného popoludnia výnimočné chvíle, ktoré sa časom premenia na akýsi rituál, býva pre ich budúcnosť v mnohých ohľadoch nenahraditeľné a určujúce. Skúsme na to myslieť aspoň trochu, hmm?
