December je pre mňa taký piatok medzi mesiacmi. Akože človek aj chodí normálne do školy či do práce, ale podvedome cíti, že to už len treba rýchlo dotlačiť do konca a príliš sa pritom nepremáhať. Navyše v tomto období prichádzajú hneď tri dôvody na bezbrehú radosť. Mikuláš, vianočné sviatky a Silvester. A tak zapálim prvú adventnú sviečku, do prehrávača zasuniem videokazetu Perinbaby, do seba čerstvé medovníčky od mamičky, očkom sledujem prvý sneh za oknom a spokojne si užívam chvíle plné pohody.
No počkať. Už nie je rok 1996
A to znamená, že Vianoce sa začínajú už v októbri prvými sviatočnými cukrovinkami na pultoch predajní (čestnú medailu si zaslúži reťazec, ktorý to tento rok stihol v závere septembra). Ak by existoval Dedo Mráz (Santa Claus, Ježiško..., doplňte podľa kultúrneho presvedčenia), tak sa dobrovoľne hodí pod horiaci slovenský rušeň len preto, aby sa mohol následne obrátiť v hrobe.
A to znamená, že mám štvrť roka možnosť vyhrážať sa svojmu synovi Ježiškom. Respektíve jeho potenciálnou absenciou v domácnosti v prípade pokračovania nežiaducej činnosti na strane dieťaťa. Bohužiaľ, chlapec veľmi dobre vie, že moje vyhrážky sa plnia sporadickejšie ako predvolebné sľuby, takže to funguje málokedy a na moju hrozbu: „Prestaň, lebo ti Ježiško namiesto toho žeriavu na ovládanie donesie maximálne balíček chia semienok,“ odpovedá: „Ale nedonesie.“
A obaja vieme, že má pravdu
Ešte predtým však príde Mikuláš. Na rozdiel od Ježiška je starý bradatý ujo pomerne uchopiteľná entita, takže ak za volantom čiernej Suzuki uvidíte človeka s falošnou bielou bradou, nevolajte políciu. Je to len dedko, ktorý prichádza po rannej zmene potešiť vnuka.
Je večer, na dvore počuť cengajúci zvonček a v našich dverách sa znenazdajky zjavuje postava s bielymi rukavičkami, fejkovým ksichtom a pofidérnym outfitom. Na plese v opere by sa možno stratil, no tu je zďaleka najväčší exot. Drobčekov počiatočný rešpekt a mierny strach sa však po zazretí sladkého balíčka mení na čistú detskú radosť. Ešte spoločná fotografia, potrasenie rukou – a je to. Prisahám, že za hrsť lentiliek by to dieťa nasadlo aj do dodávky Lorda Voldemorta.
Aj kostým mal napokon prekvapivý úspech, pyšný dedko len tak-tak potláčal slzu a v následnom telefonáte splietal niečo o tom, že pre vnúčika spraví všetko. A to znamená, že nám všetkým ostáva dúfať v jediné.
Že k nám na Štedrý deň nepríde fúzaté batoľa.
