A to najmä vtedy, keď som bol celý čas nútený počúvať nové rodinné klebety. V maďarčine. A bez titulkov. Odvtedy sa však doba zmenila a skazená západná kultúra nám po Valentínovi priniesla ďalší zvyk. Halloween. Lebo aj pestovatelia tekvíc musia z niečoho platiť účty.
Hor sa na tekvice
Synček sa aktuálne nachádza v štádiu vysokorýchlostného jazykového prerodu. Jeho slovná zásoba rastie podobným tempom ako počet bilbordov ku komunálnym voľbám a niekedy to vyzerá, že si popri odvykaní od plienky privyrába ako textár spomínaných kampaní. Skrátka, trepe nezmysly. A tak sa v jeden príjemný jesenný podvečer nachádzame na dvore s náradím na vyrezávanie „pankvice“. Ono je to celé veľmi „ňuňu“, keď sa dieťa dostane do štádia, že nám chce so všetkým pomáhať.
Až na to, že pomoc je to asi taká, ako keď sa topíte v bazéne a opitý plavčík vám hodí koliesko debrecínskej salámy. Prvé dve sekundy sú chutné a možno sa na tom aj celkom pobavíte, ale potom si už budete želať len rýchlu smrť. Takže mi, pochopiteľne, neostáva nič iné, ako sám spracovať dve strašidelné „pankvice“ a popritom dávať pozor, aby som aj ja neskončil s dierou v hlave.
Hor sa na masky
Zvyšujúce sa množstvo detí v našom okolí je pádny dôvod prvý raz v živote zorganizovať halloweenskú párty. Predsa nie je nič krajšie, ako minúť sumu priemerného slovenského dôchodku na plastových kostlivcov, robotickú bosorku a umelú pavučinu, ktorú budem z nábytku vysávať ešte na Štedrý deň. A na kostýmy! Pol hodinu blúdim po regáloch a hľadám vhodný doplnok k synovmu overalu Supermana. Gorila? Alebo pirát? Nie, nie, na premiérový žúr to chce niečo, na čo môj drobček nikdy nezabudne... Mám to.
Zombie prasa!
Večer pred eventom sa vykradnem z detskej izby, na hlavu si natiahnem masku, ktorú by v noci nechcel stretnúť ani Drakula a chystám sa vybafnúť na dieťa. Trochu sa bojím, že po tomto incidente si bude od plienky odvykať až do maturity, ale napokon prekonám svoj strach, vbehnem do izby a skričím: Bu! Príjemným prekvapením je synov radostný smiech a zistenie, že nebude zbabelec po otcovi. Tým nepríjemným je reakcia nášho psa, ktorého myklo tak, že vypustil mokrého ducha na koberec. Nasledovalo trojdňové vetranie a dvojtýždňový hnev manželky.
A až to je ten najhroznejší horor.
Pobavilo :D