Laici to vidia čierne
Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť čestný, spravodlivý a morálny boj za čistotu detskej duše, podľa skúsených detských psychológov ide viac-menej o búrku v pohári vody. Ak sa, dajme tomu, náš syn stal v priebehu času majiteľom menšieho arzenálu plastových pištoliek, lukov, mečov či pušiek alebo realistických modelov tankov, nebude z neho v dospelosti žiadny krvilačný Rambo ani Herodes.
Väčšina rodičov totiž vníma svet cez optiku násilia, ktoré začína byť akosi v presile. Logicky, a vlastne ľudsky pochopiteľne, preto odmietajú deťom dávať do rúk hračky, ktoré evokujú práve tento svet. Majú neodbytný pocit, že aj plastová náhrada reálnej zbrane môže v dieťati naštartovať proces agresie, prevahy nad slabším, alebo snahy získať životné výhody hrubou silou a násilím.
Za zrkadlom
Pohľad odborníka ale nie je taký prísny. Doposiaľ nebola – nikde a nikým – dokázaná priama príčinná súvislosť medzi replikami zbraní v podobe hračiek a agresívnym správaním detí. Napriek dlhoročným výskumom a pozorovaniam sa skrátka nepotvrdilo, žeby zo syna mal vďaka kapsľovej pištoľke vyrásť budúci protivný lotor.
Agresivita do rovnice patrí
Treba pripomenúť dávno známu vec, že agresivita vždy bola pevnou súčasťou detských hier, takže vyvodzovať z tohoto faktu dajaké závery nie je na mieste. Najmä u chlapcov sa objavuje bežne a celkom prirodzene. Tento typ agresivity je ale súčasťou detských hier a podlieha prísnym vzorcom správania iných detí a celého kolektívu.
Chlapci násilie vnímajú skôr ako motiváciu byť prví, vyhrať preteky na bicykli, prekabátiť iných v schovávačke alebo poraziť machrujúcich chalanov z vedľajšieho paneláku vo futbale. Aj preto psychológovia podčiarkujú, že ten kus nevinného plastu vo forme Coltu 1911 pomáha nazhromaždenú energiu, latentnú agresivitu alebo vodcovské sklony usmerňovať správnym smerom. Na to by sme nemali zabúdať.
Všadeprítomná a nenápadná
Buďme úprimní. Agresivita ovláda aj nás dospelých, pričom máme občas poriadne „kockatú“ hlavu, aby sme ju primeraným spôsobom zvládli a nebudili pohoršenie doma či na verejnosti. Určite aj v nás už neraz buchli sadze a bežný, konfekčný manželský rozhovor skončil divokým trieskaním dverí alebo rozbitým tanierom. Nič prekvapivé a dramatické, skôr poučné a inšpiratívne.
Agresivita patrila a patrí do ľudskej civilizácie a každá kultúra sa s ňou vyrovnáva podľa seba. Dôležité vždy je, aby sme ju vedeli rozoznať, nebáli sa jej a dokázali s ňou pracovať. Ventilovať jej prejavy býva veľké umenie, ktorému sa však treba učiť už od detstva. Riešením ale žiadnom prípade nemôže byť útok na okolie alebo poškodzovanie samého seba.
Hovoriť a vysvetľovať
Deti musia cítiť, že sme aj v tejto veci bezvýhradne na ich strane. Doprajme im aj sebe dostatok času a trpezlivo im vysvetľujme rozdiel medzi zbraňou – hračkou a reálnym kusom hrozivého sofistikovaného kovu. Deti netreba strašiť, no musia v každom prípade vedieť, čo zbrane dokážu, načo na svete sú a prečo ich ľudia vlastne vymysleli.
Spolu s týmito nadčasovými úvahami veďme našich potomkov k pevným zásadám fair play a šľachetným normám rytierskeho boja. Poučme ich, že slabším zásadne neubližujeme, ženy ctíme a ochraňujeme, zlu za každých okolností čelíme a ostatné živé tvory vrátane stromov a kvetov máme v trvalej úcte.
Agresia človeku nie je vrodená, a tým skôr ju nenaštartuje žiadna hračka, a to ani v prípade, keby bola dokonale reálna. Je len v našich rukách, ako raz bude dieťa tieto nové, zložité pocity spracúvať a čo si z nich pre svoj život vezme. Ak to niekedy v budúcnosti v kritickej chvíli preženie, tak možno medzi črepmi ľahko nájdeme aj kus našej vlastnej viny.
