Ako ste sa dostali k zdravej výžive?
– Ako sa vraví: Všetko zlé je na niečo dobré. Na vysokej škole ma veľmi bolieval žalúdok, až tak, že som skončila na vyšetreniach na gastroenterológii s podozrením na vred. Spôsob vysokoškolského života, kedy sme fungovali na strave, ktorá nebola výživná a bola veľmi ťažká, môj žalúdok nezvládal.
Spúšťačom boli teda zdravotné problémy?
– Áno. Tam sa to začalo. Bola som nútená povyhadzovať z jedálnička potraviny, ktoré tam nemali čo robiť, vyprážané jedlá, majonézy, polotovary – a zrazu človek zistil, čo všetko zanechal. Vždy som bola plnšia, mám nábeh na to - sú v tom gény.
Ako sa vám podarilo dostať hmotnosť pod kontrolu?
– Prechod na inú stravu nikdy nesmie byť zo dňa na deň alebo jednorazový. Musí byť postupný a pravidelný, aby telo nezažilo šok zo zmeny. Kým si vytvoríte zdravý návyk, nejaký čas to potrvá. Hovorí sa, že nový návyk sa tvorí minimálne 21 dní.
Boli v tom aj silné návyky z detstva?
– Návyk jesť zeleninu som mala z domu. U nás síce nebola strava veľmi „vypiplaná“, ale pamätám si, že k mäsu bolo vždy viac zeleniny ako ryže či zemiakov. V lete sme nakupovali na kilá paradajky a rôznu inú zeleninu.
Kedy ste sa začali aktívne venovať pohybu?
– Odmalička ma bavilo cvičenie, ako mladé dievča som žila tancovaním. Pred stužkovou som ako každá baba chcela vyzerať dobre, no nikdy som nebola so sebou spokojná. Vždy tam bolo niečo navyše, čo by tam nemalo byť. Vtedy som pričuchla k posilňovni. Bola som jediná baba, ktorá chodila medzi chalanov do „posilky“ a videla som, čo to robí s telom. Schudla som. Telo vyzeralo zdravo, keďže nabralo určité svaly a už nebolo mľandravé. Aj postoj sa zmenil – zrazu som bola vystretá, vypnuté prsia, stiahnuté plecia... Vnímala som, že mi to neskutočne pomáha a veľmi mi to učarovalo. Zistila som, že keď človek cvičí a viac sa hýbe, nemá problém s hmotnosťou a nerieši to dookola. A to ma veľmi motivovalo. Potom som sa dostala z Vranova do Bratislavy, kde bolo neskutočne veľa možností, aerobik, posilňovne a tá atmosféra a komunita trénerov ma nabíjala energiou. Neriešia hlúposti, žijú pohybom a srší z nich super energia.
Čím ste sa živili skôr, kým ste úplne prepadli cvičeniu?
– Pracovala som v poradenskej spoločnosti na marketingu a obchode. Práca ma bavila, pretože to bola firma, ktorá dynamicky rástla a veľa som sa tam naučila. Hoci som sa mohla realizovať, nebolo to také, ako keď robíte niečo úplne od srdca. Také to vaše, do čoho sa vložíte, žijete tým dennodenne, až vám to nepripadá ani ako vaša práca.
Čo bolo impulzom založiť portál o cvičení?
– Zháňala som si informácie o nejakých kurzoch a našla som ich len veľmi roztrúsene. Boli kade-tade a zameriavali sa len na fitness a kulturistiku. Tak vznikla myšlienka založiť vlastný portál. Manžel mi povedal: „Urob miesto, kde bude viac informácií pokope nielen pre kulturistov, ale aj o pohybe a o strave.“ Dostala som ako darček od manžela doménu cvičte.sk a povedal mi, že do roka s tým musím niečo urobiť, inak mi to prepadne. Tak som začala. Mladí ľudia hľadali informácie, a tam ich našli.
Zdravá strava a pohyb však nestačia. Čo do tretice?
– Zdravie nespočíva len v stravovaní a cvičení, ale mnoho ľudí podceňuje psychiku. Stres a uponáhľanosť veľmi ovplyvňujú to, ako sa cítime. Môžeme jesť zdravé jedlo, ale keď to zjeme v totálnom strese, narobí nám to viac škody ako úžitku. Dnes infarktujú štyridsiatnici, lebo telo sa nevie zastaviť, sme pod neskutočným stresom a nátlakom. Práve vtedy, keď vypnem, tak ma to všetko dobehne. Ľudia podceňujú psychiku a stres človeka prevalcuje. V knihe iMAMA, ktorú sme vydali minulý rok, sú skutočné príbehy žien, ktoré môžu byť dobrou inšpiráciou, ako medzi prácou a rodinou nájsť rovnováhu.
Cvičíte, staráte sa o portál, vydávate knihy zdravých receptov, vychovávate dvoch škôlkarov. Čo vás ešte láka?
– Je veľa vecí, čo by som chcela robiť. V momente, keď som začala robiť to, čo ma baví, tak sa začali otvárať dvere mnohých iných vecí: najprv portál, knihy, videá, ktoré režírujem... Veľmi by som chcela pričuchnúť k réžií a dramaturgii, išla by som to študovať. Päť rokov som študovala ekonómiu, ktorá ma nebavila a nebyť mojej tvrdohlavosti, tak ju nedokončím.
Dnes si vážim čas oveľa viac ako kedysi. Vysokú školu ekonomickú by som už asi nedokončila. Nešla by som sama proti sebe. Je veľa možností, no myslím si, že ten správny čas ešte príde. Teraz majú prioritu deti. Nielen, aby sme ich mali, ale, aby sme z nich aj niečo vychovali.
