Kde siahajú začiatky vašej práce s tehotnými? Existovali už vtedy kurzy prípravy na pôrod?
– Do práce som nastúpila 1. júla 1977. So súčasným primárom našej kliniky sme robili pre budúce mamičky prípravu na pôrod, ale keďže neboli na to vhodné priestory, postupne to zaniklo. Mala som veľa kamarátok a známych, ktoré za mnou chodili. Chceli vedieť, čo ich čaká pri pôrode. V prenatálnej poradni sme sa snažili podávať mamičkám informácie, ktoré ich zaujímali, najmä o priebehu pôrodu, no nemali sme skúsenosti, priestory, vzdelanie, ani jasnú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať. V priebehu rokov sa na Zdravotníckej univerzite v Bratislave dalo získať štúdium certifikovanej metódy psychofyzickej prípravy na pôrod. Rozhodla som sa pre toto štúdium, ktoré ma veľmi oslovilo. Samozrejme, museli to odsúhlasiť moji nadriadení a riaditeľstvo nemocnice. Zo začiatku nás bolo veľmi málo, vôbec na celom Slovensku. Postupne pôrodné asistentky absolvujú toto doplňujúce štúdium, ale mám informácie, že nie všetky ho vedia uplatniť vo svojom okolí.
Máte dve dospelé deti, ktoré už majú vlastné deti. Spomínate si ešte na svoje pôrody?
– Mám to živo v pamäti. Keď som rodila syna, práve som končila nadstavbové vzdelávanie. Chodila som na prax a vzdelávala som sa v oblasti pôrodníctva, no pocity som mala asi také, aké má každá prvorodička. Mala som rizikové tehotenstvo a od polovice štvrtého mesiaca až do pôrodu som ležala v nemocnici. V podstate som celé tehotenstvo prespala, akoby som mala nejaký deficit spánku. Dcérka sa mi narodila, keď som mala už 9 rokov praxe v pôrodníctve.
Aký je hlavný rozdiel medzi rodičkami dnes a tými spred 40 rokov?
– Ženy voľakedy očakávali od pôrodu bolesť, dnes sa jej boja. Veda pokročila, posúvame sa dopredu a vieme aj bolesť do určitej miery eliminovať. Pôrodná bolesť je však taká typická, že ju nevieme bežným spôsobom odstrániť. Žena ju vníma veľmi intenzívne a ja hovorím, že to máme všetky v hlave: Musím sa vedieť pripraviť na bolesť. Poviem si: Viem, že budem cítiť bolesť v podbrušku, v krížoch a keď sa otvárajú pôrodné cesty – je to súčasťou toho priebehu.Je to vlastne informácia, že keď mám bolesť, niekam ma to posúva. Z praxe poznáme, že sú aj situácie, keď to nie je celkom tak. To sú pôrodnícke nepravidelnosti, vyplývajúce z rôznych príčin.
Ako im dokážete uľaviť od bolesti?
– Mnohé ženy žiadajú hneď, ako prídu, lieky na utlmenie bolesti. No, keď ešte nie je pôrod rozbehnutý, nemá význam podávať im lieky. Sme si vedomí toho, že zbytočné podávanie liekov pred pôrodom môže mať na dieťa negatívny vplyv. Niektoré mamičky prichádzajú dokonca s predstavou, že budú rodiť cisárskym rezom – spontánny pôrod neprichádza do úvahy. Na to však treba určitú diagnózu, alebo viaceré diagnózy. Niekedy celkový vývoj tehotenstva predurčuje to, či budeme musieť pristúpiť k cisárskemu rezu. V súčasnosti dokáže rodičkám pomôcť podanie epidurálnej analgézie, ktorá však nie je možná v každej nemocnici. Problémom môže byť nedostatok anesteziológov.
Dnes je už štandardom vo väčšine nemocníc, že novorodenca položia hneď na mamičku. Prečo je to podľa vás také dôležite?
– Priloženie je vždy veľmi pozitívne. Keď dieťa cíti matkin dych, tlkot srdca, matkinu vôňu, hlas, je to preň podstatná informácia – cíti sa v bezpečí. Moja dcéra rodila v Nemecku, kde aj žije. Mala pôrodnícke komplikácie, a tak malého dali po pôrode na hrudník jej manželovi. Mal ho niekoľko hodín na hrudníku, vedľa nej v posteli, kde oddychovala. Malý dodnes na ňom rád leží a často na jeho hrudníku dokonca zaspáva.
Prečo sa necháva dotepať pupočník?
– Žily v pupočníku majú dobrú náplň, je tam veľa krvi, a teda dotepanie je dôležité preto, aby čo najviac krvi dostalo dieťa do tela. Mnoho žien si to praje, no robíme to štandardne. Ak je dieťa v poriadku, je od prvého momentu s mamičkou – má ho položené na svojom hrudníku, pupočník sa necháva dotepať, až potom sa prestrihne. Ak má žena požiadavku na odber pupočníkovej krvi, nechá sa dotepávať kratšie, ale potom sa už prestrihne. Dieťa položíme matke na hruď a my sa venujeme odberu. Keby pupočník úplne dotepal, žily sa stiahnu a už nezískame z neho životodarný „materiál“. Takže, tam je postup trochu iný. Kým sa venujeme odberu alebo čakáme na pôrod placenty, dieťa je pod dozorom detskej sestričky.
Stáva sa, že si odnesiete z pôrodu aj nejakú tú modrinu?
– Niektoré ženy majú pri pôrode nekoordinované pohyby končatín a stáva sa, že aj päsťou udrú, či urobia z nevedomosti taký úchop, že môžeme prísť aj k úrazu. Alebo sa zaboria prstami pevne do ruky alebo napríklad v oblasti trupu pôrodnej asistentky, že si tam nájdeme „značky". Niektoré rodičky sú veľmi nespolupracujúce a celý tím si musíme vedieť poradiť tak, aby sme neboli v ohrození nielen my, ale aj samotná rodička a jej dieťa.
Bezproblémový pôrod aj napriek pokroku v medicíne nie je asi ani dnes úplnou samozrejmosťou...
– Je to skôr možné, ale dnes oveľa skôr rozpoznáme, kedy je dieťa aj žena v ohrození, pretože využívame prístroje ultrazvukové a monitorovacie zariadenie. No, žiaľ, v pôrodníctve boli a aj budú ťažké situácie. Veľakrát sa stalo, že sme sa rozplakali, keď mala rodička ťažkosti, čo sme museli s ňou prežívať. Som tam preto, aby som pomáhala ženám v akejkoľvek situácii. Naučila som sa jednu vec. Vo svojom povolaní sa musím vedieť odpútať od problémov v práci. Musím dokázať prekonať tieto veci a nezaoberať sa nimi dlhodobo, jednoducho neživiť sa zlým, prípadne nejakým nešťastím. Treba ísť ďalej. A treba sa vedieť aj usmiať.
Aká musí byť dobrá pôrodná asistentka?
– Empatická. Na jednej sále mám ženu, ktorá prišla o dieťatko, ale na druhej mám takú, čo rodí zdravé dieťa. A ja musím prechádzať od jednej k druhej tak, že u jednej sa usmievam a u druhej musím prejaviť súcit. A toto je podstatné: Aby sme sa vedeli ovládať a prejaviť žene aj ľudskú stránku. Viem ženu objať, ale viem byť na ženu aj prísna.
Čo vám dobíja baterky?
– Mám radosť, keď sa nám narodí zdravé dieťa a mamička je v poriadku. Tešíme sa s ňou a veľakrát, ak máme čas, aj popestujeme a poľúbime detičky, potešíme sa a je jedno, z akej komunity je. Mám radosť z dobre vykonanej práce. Keď žena zvládne pôrod a teší sa z toho, ako to zvládla, pochválime ju, aby mala dobrý pocit, aby cítila našu podporu aj po pôrode. Ak je to mladá mamička, ktorá absolvovala psychofyzickú prípravu a po čase mi povie, že jej to pomohlo, tak aj toto ma naštartuje ďalej. Baterky mi dobíjajú aj vnúčatá. Milujem ich nadovšetko na svete a ešte asi viac ako svoje vlastné deti, ale to zrejme vyplýva aj z veku, zo skúseností a povinností.
Mnohé mamičky si vás dodnes pamätajú, pretože ste im v pravej chvíli veľmi pomohli. Platí to aj opačne?
– Áno. Nielen ja, ale i moje kolegyne majú pozitívne skúsenosti a veľa ľudí si aj zapamätáme. Nedávno som pri prechádzke so psom stretla pani, ktorá sa mi pozdravila. Pozerala som na ňu a ona vraví: „Vy ma už nepoznáte, ale ja som na vás nezabudla. Pred 40 rokmi som u vás rodila syna. A bolo to super. Taká som vám bola vďačná!“ A toto keď počujete po 40 rokoch, že vás niektorá vo večerných hodinách spozná v tme pri prechádzke a poďakuje vám a pochváli, že bola spokojná, s radosťou spomína na celý priebeh pôrodu – tak toto vám dáva zmysel.
