Spolu na ceste poznania
Spôsob vyučovania je podľa mladej učiteľky o hľadaní si cesty k žiakom. Hneď, ako začala učiť, aj ona si hľadala cestu k nim.
„Teraz ju už nehľadám. Na tej ceste sme totiž spolu a kráčame cestou poznania. Škola je skvelá v tom, že deti môžu prísť na mnohé veci samy. Dôležité je nezabiť v nich zvedavosť a tešiť sa z každého ich ’prečo?‘,“ hovorí učiteľka Petra. Učí na základnej škole v Bratislave biológiu a geografiu.
A práve na týchto hodinách je to často o riešení otázok, s ktorými prídu žiaci: „Prečo povodne niekde sú a niekde nie? Ako sa voda z podzemia dostane na povrch? Ako je možné, že si ryby vo vode nevydýchajú kyslík?...“„O všetkom, čo si deti myslia, veľa diskutujeme a robíme množstvo pokusov. Vďaka nim žiaci oveľa viac chápu, a to ich podnecuje k ďalšiemu bádaniu. Lebo, ako sa hovorí, niekedy je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť,“ približuje len dvadsaťšesťročná pedagogička.
Svoju prácu robí rada a neraz sa stane, že aj ju obohatia žiaci novými poznatkami. „Raz sme rozprávali o havárií jednej, pre mňa neznámej lodi, ktorá spôsobila ekologickú katastrofu. Jedna žiačka sa prihlásila a povedala: ’Moja teta sedela v záchrannom člne číslo 3.‘ Všetkým prebehol po chrbte mráz a chceli sme sa o tejto téme dozvedieť, čo najviac. A to je dôležité, deti by mali mať pocit, že to, čo sa učia, sa ich dotýka. V škole nejde o to, aby sa deti naučili látku z knižky naspamäť a o dva týždne ani netušili, čo sa učili. Mojou snahou je, aby to, čo sa deti učia, vnímali ako súčasť ich života,“ hovorí nadšene Petra.
Bezpečie, kde môžu urobiť chybu
Deti potrebujú cítiť bezpečie. Na hodinách pracuje Petra veľmi často s deťmi v skupinách. „Deti sa učia premýšľať, formulovať svoje predpoklady, vystúpiť zo seba a diskutovať, spolupracovať v tíme a zdôvodňovať svoje názory. Ale najskôr potrebujú cítiť, najmä od učiteľa, že môžu urobiť chybu. Učiteľ je ten, ktorý by deťom mal s citom denne hovoriť: ’Robme lepšie chyby!‘ Deťom na ich chybné postrehy nehovorme ’nie, mýliš sa, je to takto...‘. Dôležitá je diskusia, aby dieťa samo bolo konfrontované so sebou, že sa mýlilo. Aj keď ich niekedy otázkami privediete k cieľu, žiaci si myslia, že na to prišli sami, a to ich motivuje učiť sa ďalej. Pretože nedostanú hotové vedomosti, oni sú spolutvorcovia toho, čo sa vlastne učia,“ vysvetľuje Petra.
Učiteľ zas potrebuje cítiť od žiakov úctu. „Myslím, že voči učiteľovi sa v niektorých školách už úplne stratila. Táto úcta by mala vychádzať zo vzťahu a zo vzájomného prijatia. A priznám sa, že ma od detí niektoré veci zabolia. V ich veku sa hranice len budujú a často ’prestrelia‘. Vždy je potrebné diskutovať a ak sa na konci zhodneme, že niekto z nás urobil chybu, je dôležité uznať si ju a ospravedlniť sa. A nezabudnúť povzbudiť sa, že sa budeme učiť robiť už len lepšie chyby,“ smeje sa učiteľka. Za veľmi dôležité považuje aj to, aby rodič a učiteľ boli partnermi a nie nepriateľmi.
Recept proti ťažkým chvíľam
Učí zatiaľ veľmi krátko, a tak jej elán ešte nevyprchal a veríme, že jej ostane navždy. No občas to doľahne aj na toho najväčšieho optimistu. A aký je jej recept na zlé dni? „V ťažkých chvíľach je potrebné sústrediť sa na to, čo všetko sa už podarilo a myslieť na všetky chvíle, za ktoré ste boli vďační. A že môžete vykonávať povolanie, aké vykonávate,“ odporúča Petra.
