Ako sa z vyštudovanej ekonómky stane umelkyňa?
– Možno, že to je len obrátenie kabáta. Chce to odvahu odísť zo sveta istoty a zabezpečenia do sveta plného nových situácií a neistoty, no sveta, kde môžete slobodne vyjadriť, to čo chcete, čo sa vám páči, čo vás napĺňa, pre čo vám bije srdce, a tak zobrať na seba plnú zodpovednosť za seba.
Zaoberáte sa rôznorodým umením. Kedy siahate po ktorom?
– To záleží od veľa vecí a priorít. Pred výstavou som nabudená na maľovanie, so štetcom aj zaspávam. Prekvapením a aj znamením, že mám pokračovať v maľovaní, bol predaj celej kolekcie obrazov v Ostrave, keď som začínala maľovať. S háčikom sa pohrávam, keď som s mamkou, aby sme vymysleli nové čiapky. Šijem, ako mám zákazníčky, keď nájdem inšpiráciu, keď chystám kolekciu, vtedy sa ešte došíva päť minút pred vystúpením a dopadne to skvele. Bubnujem pre performance, na vernisážach, keď sa stretneme kamaráti, keď to potrebujem, keď ma bubon potrebuje...
Ako ste sa dostali k práci s textilom?
– Látky a šitie – to je môj svet. Vyrastala som v čase, kedy sa nosila uniformita, iskrička, pionier, zväzák... A prirodzene sme chceli byť odlišní. Doma sa šilo. Teta mala stroj aj s „endlovačkou“ a krajčírsky kurz. Šila nám veci a učila nás základom šitia. Na druhej strane, stará mama rada nosila pekné šaty, ktoré si dávala šiť a aj nám. A tam niekde sa to začalo.
Na gymnáziu som už vedela celkom dobre šiť, púšťala som sa do ťažších vecí, ako boli overaly, kabáty, vetrovky. Na vysokej škole som získala manželstvom tetu, ktorá šéfovala krajčírskemu salónu. A to bol ďalší krok k zdokonaľovaniu. Potom prišla na svet dcéra Ľubka a začala som šiť aj pre ňu. Po zmene režimu, kedy sa k nám dostávalo všetkého a bolo to finančne dostupné, sa už neoplatilo šiť, a tak som si dala pauzu.
Čo bolo spúšťačom, ktorý vás donútil sadnúť si opäť k šijaciemu stroju?
– Ihlu, niť a stroj som chytila do ruky pred niekoľkými rokmi popri maľovaní. Ono to tak nejako ide ruka v ruke a keď som si urobila kabátik, niečo sa vo mne opäť prebudilo a mala som z toho veľkú radosť. Kabátik uchvátil moju známu z Viedne, ktorá práve študovala módny design a potrebovala urobiť ročníkovú prácu Kolekcia kabátov do dažďa. Poprosila ma, aby som jej pomohla s realizáciou. Po troch mesiacoch sa po móle predvádzali už modelky.
Prečo vás uchvátili práve kabáty?
– Kabáty v sebe skrývajú veľmi veľa. Kabát vás zahreje, ochráni pred dažďom, snehom, vetrom, zimou. Kabát je veľká kombinatorika (a sme pri matematike a mojom zameraní štúdia, ekonomicko-matematické výpočty a optimálne programovanie); kombinácie farieb, strihov, vzorov, materiálov, veľkosti, štýlov, použitia... Skrátka, tvorivosť.
Kde hľadáte inšpiráciu?
– Hľadám, či skôr nachádzam inšpiráciu v úspešných ľuďoch, pozerám sa, ako a čo ich posúvalo ďalej, čím si prešli. Najviac však človek nájde v sebe, keď obráti pozornosť dovnútra, tam dostáva odpovede na otázky. Treba len vedieť byť trpezlivý a byť v tichu, aby sme intuitívny hlas počuli. A potom ho aj nasledovali.
Každý jeden kus je neopakovateľný unikát. Aké ženy si nájdu vaše kabáty?
– Áno, každý je unikát a nedá sa zopakovať. Bežne si človek zájde ku krajčírovi, povie, čo chce, spolu sa navrhne a spraví model. U mňa je to opačne. Najprv spravím kabát, a potom príde človek, ktorému to padne ako uliate. Vtedy už netreba nič robiť, len ho zabaliť. Ten okamih je neopísateľný a nádherný. Dámy v ňom zažiaria a je rozhodnuté. Kabát putuje do ich šatníka. Kabáty pritiahnu tie ženy, ktoré chcú ukázať svoju jedinečnosť, krásu, vyžarovanie, sú vo svojej role ženy spokojné a sebaisté, ktoré sa rady páčia. Tak trochu bájny fénix.
Paríž je snom každého umelca. Vám sa tento sen splnil...
– Pobyt v Paríži bol splnenie môjho študentského sna. Na gymnáziu som mala francúzštinu. Učila nás profesorka, ktorá milovala Paríž. Jej láska k mestu a k jazyku sa vpila do mňa, synchronizovala s mojím vnútorným svetom. V čase, keď sme nemohli cestovať, to bolo ako sen, úplne nonsens. A ten sen sa mi splnil – absolvovala som rezidenčný pobyt v Cité Internacional des Arts PARIS. V Paríži sme mali dva mesiace vyhradené umeniu, maľovaniu a šitiu. Krásne!
Máte dospelú dcéru Ľubku. Ide vo vašich umeleckých šľapajach?
– Ľubka je veľmi tvorivá a hravá. Od nej sa učím, ako si z nepríjemnej veci spraviť príjemnú, ako sa s tým pohrať. Ako dospelí sme na to zabudli a berieme sa príliš vážne. Zabúdame, že hravosť nám prináša vnútorné uspokojenie a radosť zo života. Dcéra vyštudovala animovanú tvorbu, kreslí, maľuje, strihá videá... Ak mám povedať, či ide v mojich šľapajach, tak v tomto smere určite áno.
Aké máte sny a čo by ste chceli dosiahnuť v profesijnej oblasti?
– Plánujem dať do života projekt Fashion evenings with SUZANE, ktorým chcem prezentovať svoju tvorbu, módne kolekcie, oblečenie. Na budúci rok chystám vernisáž v mojom rodnom meste Poprad. Mestská časť Veľká robí výstavy umelcom pochádzajúcim z tejto časti, ktorí, buď odišli do sveta, alebo ostali doma a sú úspešní. Chcem sa naďalej venovať maľovaniu, šitiu, bubnovaniu, vzdelávaniu - to ma napĺňa a robí šťastnou. Takže chcem nachádzať príležitosti, vedieť ich uchopiť a zrealizovať.
