3. časť: Keď „ovčák“ zbližuje
U nás už hovorí, ako je rada, že je trochu preč od otca, nech aj on zistí, čo má doma. Toľko dní od seba – to je skôr rarita, ktorú mama vzala všetkými desiatimi. Žeby náš domov mohol byť práve jej oázou pokoja – o tom som ani nesnívala, veď v minulosti často naša konverzácia končila totálnym rozkolom názorov v čomkoľvek. Ale zrazu je s ňou celkom fajn.
Nehundre, ak náhodou začne niečo negatívne, stopnem ju hneď v zárodku a ona preradí výhybku na inú koľaj vedúcu do krajšieho dňa. A vidím, že sama sa snaží byť a aj je v pohode. Vychutnáva si každý kvet v záhrade, škrekot vtákov a mám pocit, že aj tie bodky na malom telíčku.
Zrazu ju vidím, ako maľuje s mojou malou bielymi bodkami posiatou muchotrávkou na kamene, čo Dorotka zbožňuje. O chvíľu už spolu vykrajujú pagáče a celá kuchyňa je – čistá! Všetko pekne umyté, spratané – manžel len ticho pozoruje zatiaľ až nad mieru pohodový priebeh svokrinho vysoko obávaného pobytu u nás. No celé je to inak. Naše čierne predzvesti sa zmenili o 180 stupňov. Všetko funguje ako švajčiarske hodinky. Pokojne chodíme do práce s tým, že o malú pacientku je dobre postarané.
Čas sa točí a ja si ani nestíham uvedomiť, že pritom všetkom môj malý Quasimodko tie kiahne znáša celkom v pohode. Veď je tu babka! Trávia spolu všetok čas, kým predtým boli spolu len veľmi sporadicky. Bývame vyše sto kilometrov od rodičov, takže návšteva u nich je vždy roztrúseným časom medzi celú širokú rodinu. Vždy bývame všade a nikde poriadne. Víkend raz do mesiaca takto strávený s rodinou je rozbehaný a vo finále aj veľmi únavný. Rýchlo ubehne a často si nič hlbšie ako „Máte sa dobre?“ ani nestíhame povedať. a teraz je tu mama nonstop na celých osem dní!
Aj my dve si na terase dávame radler a preberáme pár tém. Žiadne ťažké, nič čo by vyžralo ako kyselina náš vnútorný pokoj, ktorý tak vzácne zavládol medzi nami. Vraj všetko zlé je na niečo dobré. Tak ti, Bože, ďakujem – znie to hlúpo, ale – za tie Dorotkine kiahne...
