Nechcel poslúchať
Detská lekárka vylúčila hluchotu a povedala, že niektorým deťom sa nechce rozprávať. Keď som pred svojím otcom prejavila obavy, povedal mi: „Veď aj ty si začala rozprávať až ako päťročná.“ A muž ma sfúkol, že som hysterická a decko je úplne v poriadku. Z bábätka bol medzitým chlapec, ktorého neprijali do bežnej škôlky, alebo ho z nej vylúčili, lebo s nikým nekomunikoval, nehral sa s deťmi a „neposlúchal“. Začali padať slová ako rozmaznaný, nevychovaný, napokon postihnutý. A ústav... Pochodili sme desiatky lekárov a odborníkov, až ktorýsi z nich vyslovil slovo Asperger.
Deti posudzované ako čudáci
Aspergerov syndróm (AS) sa ocitol v klasifikácii amerického diagnostického manuálu až v roku 1994 ako kategória z autistického spektra. Dovtedy sa také deti posudzovali ako čudáci. Podľa zakladateľky slovenskej neziskovej organizácie Cenada Michaely Martinkovej „...až v posledných rokoch pribúdajú odborné poznatky o rozdieloch v spracovávaní podnetov z okolia na neurologickej úrovni, poukazujúce na inú štruktúru a fungovanie mozgu u ľudí s AS, vedúce k odlišnostiam v ich myslení, vnímaní a vonkajších prejavoch“. Ľudovo povedané: Inak usporiadané kolieska.
Potláčaná výnimočnosť
Syn má skvelú pamäť. Do detailov si pamätá zostavy hokejových tímov, pretože hokej miluje, ale aj dátumy narodenia celej, i vzdialenej rodiny, v ktorom roku sme boli kde na dovolenke a ako dlho. Prejavy takzvanej sociálnej interakcie sme sa však museli spolu učiť. Nerobí ich z presvedčenia, ale aby mohol existovať v bežnej spoločnosti. Pri rozhovore sa díva do očí, počúva, aj keď nie dlho. Ťažko chápe metaforu, pri slovách „ja ti to vytlčiem z hlavy“, sa opýta: „Mami, a to bolí, keď vytĺkajú z hlavy?“ Čím je však starší a jeho mozog sa vyvíja, tým je sociálne zručnejší, ale, žiaľ, aj menej vyčnieva z davu priemerných – aby mohol existovať na bežnej škole s neempatickými učiteľmi. Je mi ľúto jeho potláčanej výnimočnosti... Na jej prejavy si ešte musí počkať.
Chcú byť so všetkými zadobre
Deti s AS nepoznajú vhodnú mieru vyjadrovania. Syn na vyučovaní vykríkne, čo mu napadne. Býva to aj vtipné, ale učiteľ, pochopiteľne, nie je nadšený. Syn rozpráva zápalisto a veľmi nahlas. Deti a dospievajúci s AS sa dokážu naučiť kompenzovať svoje zvláštnosti, najmä v chápavom, nie nepriateľskom prostredí. Chcú byť so všetkými zadobre – ale iní to zneužívajú. Dospelí "aspíci" sa preto často rozhodnú pre život osamote, no ak si nájdu podobného partnera, je ich spolužitie šťastné.
Syn má dnes 16 rokov. Nikdy som neoľutovala, že som nedala na rady o jeho umiestnení v ústave. Úspešne urobil prijímačky na strednú školu. A on je z mojich blízkych jediný, kto sa ma nehanbí aj na verejnosti objať a povedať mi, že ma má rád.
