Menovca popravili
Niekedy sa však stane, že starý otec dostal meno, ktoré sa dnes mladým rodičom páči. Kalendáre zo začiatku minulého storočia sú toho dôkazom. Každé obdobie je charakteristické módnymi detskými menami. Tie, ktoré kedysi boli najobľúbenejšie, dnes zo zoznamov miznú, a naopak, tie najstaršie sa vynárajú. Môj starý otec sa volal Maximilián – po mexickom cisárovi, Habsburgovi, ktorý skončil na popravisku. Bohvie prečo starému otcovi dali také meno, možno si mysleli, že znie vznešene. Keď sa mu v manželstve narodil syn, rozhodol, že aj ten bude Maximilián. Možno aby to bremeno cudzokrajne znejúceho mena neniesol sám. Jeho syn žil v 20. storočí, svoje meno neznášal, v záľahe Janov a Jožov sa cítil neisto a všetci priatelia ho oslovovali Mišo.
Dostala meno vianočná jedlička
Keď som sa narodila ja, Maximiliánova dcéra, stará mama veľmi chcela, aby som sa volala Maxima, ale mama sa vyhrážala, že v tom prípade aj so mnou ujde do Ameriky. A navyše, v tých časoch na matrike také mená ani nedovolili zapísať.
Stará mama dostala pri krste meno Vilma. Tiež nič tuctové v tých časoch. Aj jej dcéra bola – logicky – Vilma. Druhá stará mama mala v krstnom liste zapísané Franziska – narodila sa vo Viedni za Rakúsko-Uhorska. Po celý život ju volali Fanny. Druhý starý otec sa volal prozaicky Pavel, ale svojej dcére dal meno Jolana, pretože sa mu páčilo ruské pomenovanie vianočnej jedličky – jolka.
Druhá generácia v našej rodine siahla po klasických menách: Eva, Ivan, Barbora, Vladimír – ale ich deti sa oblúkom vrátili do čias starých a prastarých rodičov. A tak máme v rodine ďalšiu Vilmu, ale aj Floriána, Nanette, Iljanu, Eliáša, Jonáša, Waldemara a Augustínu.
Ak mená starých rodičov neznejú príliš cudzokrajne a ladia s priezviskom, prečo nie? Rodičia by si však mali uvedomiť, že dieťa sa tak bude volať po celý život. A nie je od úradov fér, že sa za zmenu mena musí platiť. Ak je totiž dieťa aj v dospelosti nespokojné so svojím menom, je to ako nedobrovoľné tetovanie, ktoré si musí dať navyše za svoje peniaze odstrániť.
Meno, za ktorým je príbeh
Moja mama mala ako slobodná ctiteľa zo Srbska. Na každé rande jej nosil kytičku fialiek, lebo na viac nemal. Vábil ju, aby s ním odišla do Ameriky za lepším životom. Na Slovensku však mala starých a chorých rodičov, a tak odmietla, hoci jej to lámalo srdce. Odišiel za more sám a mama sa vydala za otca. Keď som sa narodila, trvala na tom, že sa budem volať Ľubica.
Ľubica je po srbsky fialka...
