„Mama, lebo nie je odpoveď“
Keď mi dochádzajú sily, argumenty, fakty, prečo niečo nesmú, tak áno, priznávam, znížim sa aj k tej najhoršej možnej alternatíve a odpovedám „lebo“. Nerozumejú, prečo už po desiatykrát musia od vás počúvať tú istú vetu, že niečo nemôžu, a vy predsa dobre viete, že je to pre ich dobro.
Pochopiteľne, náš syn autoritatívne odpovede tipu „lebo som povedala“, „lebo som mama a ty musíš poslúchať“, „je to pre tvoje dobro“, absolútne neuznáva, nie je na ne ochotný reagovať a už vôbec ich akceptovať. Takže sme museli aj s manželom premyslieť stratégiu, celú taktiku, ako na neho...
Akceptovať dieťa také, aké je – s tým dobrým aj zlým – je to normálne
Muž sa rozhodol so synom nebojovať, jeho „hru na príkazy a zákazy“ prijal ako výzvu v zdokonaľovaní svojich vyjednávacích zručností. Spočiatku som si počas tých ich slovných pingpongových súbojov hrýzla do jazyka a predýchavala to dosť ťažko. Hlavne, keď sa ich diskusie pretiahli aj na hodinu. Manžel bol však trpezlivý, pokojný a neoblomný. Trval na svojich pre a proti a vedel si ich aj prijateľnou detskou rečou zrozumiteľne obhájiť. Dôverovala som mu a len som sa naučila potichu ich sledovať a trpezlivo čakať, ako to všetko dopadne. Učiť sa trpezlivosti je vôbec pri deťoch moja osobná výzva. Ja som skôr typ hŕ-bŕ. Všetko rýchlo vyriešiť a mať. A čuduj sa svete, onedlho naozaj prišli prvé výsledky. Ich argumentačný polčas sa postupne skracoval až dospel na úroveň hodnú stratégie manažérov.
Tak som postupne prešla od opozičného útoku k taktickému manažovaniu aj ja. Prijala som syna a jeho správanie. Pochopila som, že ak chceme spolu vychádzať, musím zmeniť nielen slovník, ale aj tón v hlase a vyzbrojiť sa obrovskou dávkou trpezlivosti.
Každý má svoju pravdu
Pochopila som, že náš syn vidí a hlavne vníma situácie, ľudí, okolie, v ktorých sa ocitáme spoločne, úplne odlišne ako ja, manžel, dcéra, kamaráti, susedia, učitelia v škole. A v tom zozname by som mohla pokračovať... A tak je v podstate nemožné očakávať od neho, že aj postup ako si ich vysvetlí a následne bude na ne reagovať, bude spĺňať naše vzorce správania a chápania.
Dokonale túto tému vykreslil nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Luigi Pirandello v diele „Každý má svoju pravdu". Odporúčam prečítať si, ak ste na tom podobne ako my v úlohe rodiča analyticky premýšľajúcej ratolesti. Klasik talianskeho divadla v hre ukazuje, ako je pojem dosiahnutia skutočnej pravdy nevyspytateľný, nedosiahnuteľný a závislý na subjektívnom uhle pohľadu. Ako je človek nútený v mene akejsi „všeobecnej pravdy“ konať proti svojej vlastnej vôli, hodnotám a presvedčeniam, ktorým verí.
Nemanipulujeme, ale komunikujeme
Plne si s manželom uvedomujeme, že spôsob, akým sme sa rozhodli s deťmi komunikovať, nie je úplne štandardný a často sa stretávame s nechápajúcimi alebo dokonca priam odcudzujúcimi pohľadmi a názormi zo strany najbližšieho okolia. Väčšina rodičov funguje v rodinách stále na úrovni autority. Naše výchovné metódy považujú za ponižujúce.
Dieťa má dospelých počúvať a nie nami manipulovať. Áno, súhlasím, ale nie na úrovni robota, ktorý iba vykonáva príkazy bez toho, aby im rozumel.
Zbytočne vraj dovolíme synovi vyjednávať, argumentovať a dosiahnuť svoje. Niektorí to považujú za manipulatívne a ponižujúce, čo ohrozuje autoritu rodiča. Ja však uznávam prirodzenú autoritu založenú na zdravom sedliackom rozume.
A naozaj sa mi veľakrát stalo, že som synovi musela dať za pravdu. Presvedčil ma, že to, čo od neho očakávam, nedáva zmysel, alebo presahuje hranice jeho momentálnych možností a schopností.
„Stres a komplikácie totiž väčšinou nastávajú práve vtedy, ak sú naše nároky a požiadavky na dieťa príliš vysoké a presahujú jeho schopnosti,“ konštatuje skúsená psychologička, sama matka troch detí, autorka viacerých bestsellerov o výchove Annette Kast-Zahn vo svojej knihe, Ako naučiť deti pravidlám.
„Mama, ty si bomba“
V snahe vyhýbať sa výbušným reakciám, nezvládaniu vlastných emócií vo vypätých situáciách s našimi deťmi, požiadala som ich, že len čo začnem opäť kričať, či zvyšovať hlas, majú mi povedať: „Mama, ty si bomba!“ – akože aby som úplne neexplodovala z toľkej nasr....sti. Neverili by ste, ako to funguje. Deti sa na tom bavia, odľahčí to celú situáciu, dodá jej to nadhľad, humor a deti sú viac ochotné počúvať moje argumenty, keď mám láskavý, veselý tón v hlase. Mňa to inak naladí a som oveľa vynaliezavejšia, a napokon aj úspešnejšia v tom, aby deti urobili to, o čo ich žiadam.
Spoločne sa smejeme na tom, akí sme nahnevaní, smiešni. A že aj my dovolíme emóciám, aby nás občas prevalcovali, no nebojíme sa to priznať a povedať: „Prepáč, teraz som to prehnala, nemala som takto reagovať. Nabudúce si dám pozor, no nepáčilo sa mi, čo si práve spravil/ povedal.“
Deti tak vidia, že aj my dospelí robíme chyby a neustále sa pokúšame byť lepšími. A nehanbíme sa byť nedokonalí. Veď sme predsa ľudia, nie stroje!
