„Mami, dajme si na terasu matrac a pozorujme hviezdy!“
Zdalo sa mi to neočakávané, ale okamžite som si povedala – prečo nie? Veď naposledy, keď sme to skúsili, hneď sme sa aj pratali dnu, lebo sa blýskalo a maminka má panický strach z hromov a bleskov. A prečo nie teraz? Teraz je ten najsprávnejší čas!
Vyteperili sme cez balkónové dvere veľký matrac a hodili naň vankúše. Skočili sme všetky tri naň a prikryli sa len dekou. Bola teplá augustová noc. Všade tma a nad nami sa zjavilo nádherné nebeské observatórium. Do ticha prišla čoskoro prvá otázka: „Mami, je tvoja kamarátka teraz už tam hore, v nebi?“
Zhlboka som sa nadýchla, lebo som vedela, že musím povedať všetky veci ako sú – pravdivo, na rovinu a ako najlepšie viem mojim dvom malým dcérkam, ktoré práve zažili prvý dotyk so smrťou.
„Zlatko, verím, že je v nebi. My veriaci veríme, že človek po smrti ide do božej náruče. Nevieme presne, ako to tam vyzerá, ani ako to miesto nazvať, nikto sa totiž odtiaľ ešte nevrátil. A tak ho voláme jednoducho nebo.“
Zrazu preťala čiernu obloku padajúca hviezda. „Mamíííí, videla si to?“ Kričali obe naraz.
„Niektorí hovoria, že vždy, keď padá hviezda, práve zomrel človek. Iní zasa, že sa práve niekto narodil. No neviem, čo je na tom pravdy, ale vidíte, koľko je na oblohe hviezd? Nikto ich nespočíta! Tiež sa traduje, že keď padá hviezda, môžete si niečo želať, ale nepovedať to nahlas,“ stíšene hovorím dcéram. O pár minút na to už padala ďalšia a ďalšia hviezda, a my sme hľadeli na nebo a želali si jedno, druhé, tretie, štvrté želanie.
„Mami a ako je to, keď človek zomrie? Keď už nežije,“ pokračovala staršia v otázkach, ktoré v nej práve dozreli.
Pozrela som vedľa seba – mladšia už tvrdo spala. Akoby sa jej táto ťažká téma ešte vôbec netýkala. A aj som tomu bola rada. Pokojne si odfukovala, a tak som odpoveď smerovala už len staršej.
„Raz som ti už hovorila, že keď človek zomrie, vyjde z neho duša – tá podstata. A to telo, ktoré ostane je už bez tej duše len akási hmota. Ako stôl, guma, posteľ, hocičo neživé – jednoducho, už v ňom nie je život. To telo sa potom pochová." Prebehol mi obraz z dnešného pohrebu, ako som hodila kvety na truhlu mojej milovanej priateľky. Tak hmatateľne som cítila, že je to už „len“ telo, bez ducha. Duša už odletela. No kus z nej ďalej žije v podobe jej krásnej dcérky, ktorá sa počas smútočného obradu naháňala s ďalším dievčatkom okolo tují, čo lemovali cintorín. Bolo to neskutočné a zároveň také prirodzené, že tam bola a vedela, že dnu je mamička. Tak morbídne prirodzené. Akoby to celé bol nejaký zvláštny sen. No nebol...
Aj pre mňa tak ako pre moju dcérku to bol nový, nepoznaný pocit. Spracovať smrť niekoho tak blízkeho, kto tu pred nedávnom ešte bol a žiť ďalej svoj život, v ktorom sa už moja priateľka nikdy fyzicky neobjaví. Nezavolá, neozve sa, nezaklope na dvere...
Ďalšia hviezda padala a malá počítala skóre, ktorá z nás ich videla viac. Trochu sa schladilo, a tak sme sa pobrali dnu. Malý spotený batôžtek som preniesla do postele, a tá väčšia ma ešte objala. Bolo v tom objatí toľko lásky a pochopenia, koľko som práve v ten večer tak veľmi potrebovala.
